Kým nový film Christophera Nolana Dunkirk dobýva svetové kina a môže sa stať najúspešnejším vojnovým filmom histórie, vynárajú sa príbehy nezvyklého hrdinstva a neobyčajných osudov spojených s evakuáciou francúzskeho mesta. Jedným z nich je príbeh britského vojaka Billa Laceyho, ktorý štyri mesiace živoril a ukrýval sa pred nemeckými okupantmi zabudnutý pri evakuácii na francúzskom pobreží.
V máji 1940 boli britské, francúzske a belgické jednotky na brehu kanála La Manche obkľúčené nemeckou presilou. Z pláží a prístavu sa podarilo v priebehu jedného týždňa na prelome mája a júna evakuovať pri Operácii Dynamo celkovo viac ako 338-tisíc mužov. Napriek tomu mnoho jednotiek padlo pri nemeckých náletoch. Na iných sa z rôznych dôvodov nedostalo a boli zanechaní napospas osudu uprostred nepriateľského obkľúčenia.
Prenechal miesto ranenému
Jedným zo smoliarov, ktorých život visel kvôli chaosu na vlásku, bol vtedy dvadsaťročný vojak druhého práporu Gloucestershireského regimentu. Podľa portálu Business Insider, ktorý sa k príbehu mladého muža vrátil, sa Lacey na jednu z lodí dostal. Prenechal však svoje miesto ranenému a z plavidla skĺzol do vody.
Myslel si, že sa na loď ešte vráti, ale zmizla mu v diaľke. Preto sa nalodil do pohodeného gumového člna. Lenže ten bol na nič, pretože mal na dne dve diery po guľke. Zo všetkých strán sa ozývala streľba a Lacey zbadal neďaleko skupinu Britov, ktorých nacistickí vojaci zatýkali. Rozhodol sa preto utiecť a pokúsiť sa prežiť na vlastnú päsť.
Podarilo sa mu medzi skupinkami nemeckých vojakov prekľučkovať smerom na juh. Predpokladal, že skôr alebo neskôr narazí na nejakú spriatelenú jednotku. Lenže ako sa ponáral hlbšie do lesov, jeho nádej na záchranu sa zmenšovala. Tušil, že sa možno domov už nikdy nevráti. "Mojou jedinou myšlienkou bolo prežiť nasledujúci deň," povedal v jednom z posledných interview pred svojou smrťou v roku 2011.
Pil z potokov a kradol na statkoch
Rozhodol sa, že sa aspoň pokúsi vyhýbať nemeckým hliadkam, kým to pôjde. To nebolo jednoduché, pretože Nemci neustále prehľadávali okolité lesy. Lacey sa zbavil uniformy, ukryl zbraň a ukradol z šnúry pri jednej z francúzskych usadlostí sušiace sa oblečenie. Chcel zapadnúť medzi miestnych obyvateľov.
"Musel som sa naučiť prežiť, ako to robia divoké zvieratá," uviedol v rozhovore Lacey. Pil z potokov a jeho pokrm pozostával väčšinou zo slamy ponorenej do kúsku margarínu alebo surovej zeleniny z polí, ktoré kradol francúzskym usadlíkom z okolia. Pri prípadnej komunikácii s nimi len kýval hlavou, nechcel sa prezradiť, že ich jazykom nehovorí.
Lacey sa pohyboval po okolí a jedného dňa po štyroch mesiacoch utrpenia zavetril možnosť zachrániť sa. Na brehu La Manche si vyhliadol pri malom móle priviazanú rybársku bárku. Po zotmení sa k nej nenápadne dostal, odviazal sa od kotviska a zamieril cez kanál k britským brehom.
Do Doveru sa mu po strastiach podarilo doraziť, bol vyhladovaný, zvyšky oblečenia mal roztrhané. Britská hliadka ho zatkla a vypočúvala na neďalekej vojenskej základni. Jeho príbehu vyšetrovatelia neverili. Na Laceyho šťastie sa vo francúzskych novinách písalo o stratenom britskom vojakovi, ktorý kradne miestnym statkárom okolo Dunkerque jedlo. Našli aj správu o zmiznutej loďke.
Laceyho príbeh tak skončil šťastne. Dostal sa do britskej špeciálnej jednotky a dlho potom slúžil v armáde, napríklad na Blízkom východe, než ako päťdesiatnik odišiel do výslužby. Lacey už nežije, ale odkaz jeho nezdolnosti zatiaľ pretrval.
Masaker Le Paradis
Asi 80-tisíc mužov, ktorí skončili v nemeckom zajatí, ale nemalo také šťastie ako Bill Lacey. V rukách nacistov títo muži museli trpieť brutálne zaobchádzanie. Boli ponižovaní, nútení piť vodu z kaluží, jesť skazenú potravu. Padlých zakopávali v plytkých hroboch s jednoduchými drevenými krížmi.
V čase tesne po dobytí Dunkerque nacisti tiež spáchali neslávne preslávený masaker zvaný Le Paradis. 97 britských vojakov, ktorí sa ukryli v opustenom statku, sa vzdalo nemeckej presile. Bolo im to ale k ničomu, jednotky SS ich zoradili a popravili.