Oznámenie prezidenta Vladimira Putina, že si Spojené štáty budú môcť ponechať v Rusku maximálne 455 zamestnancov svojich diplomatických misií, je zatiaľ posledným krokom v niekoľkoročnej histórii sankcií, ktoré proti sebe postupne vyhlásili Moskva a Washington. Vývoj konfliktu superveľmocí zhŕňa v komentári Vladimír Votápek.
Prvé kolo sankcií odštartovalo ešte v roku 2012, kedy americká strana prijala tzv. Magnitského zákon. Kremeľ na to reagoval zákazom adopcií ruských sirôt do amerických rodín. Druhú vlnu sankcií priniesol rok 2014. Ruská agresia proti Ukrajine vtedy priviedla USA, ale aj EÚ a ďalšie krajiny západného spoločenstva k vyhláseniu koordinovaných sankcií proti ruskej ekonomike a niekoľkým desiatkam konkrétnych osôb z blízkosti prezidenta Vladimira Putina. Kremeľ na ne odpovedal zákazom dovozu západných potravín do Ruska.
Tretie a zatiaľ posledné kolo týchto reštriktívnych opatrení bolo vyvolané americkým presvedčením, že sa ruská strana pokúsila ovplyvniť výsledok prezidentských volieb v prospech Donalda Trumpa. Washington preto v decembri 2016 a júli/auguste 2017 vyhlásil ďalšie sankcie, na ktoré Vladimír Putin reagoval zhora opísaným obmedzením personálu amerických misií v Rusku.
Pozrime sa teraz podrobnejšie na príčiny vyhlásení reštrikcií a ich dôsledky. Magnitského zákon bol pomenovaný po ruskom právnikovi, ktorý bol zatknutý a následne v ruskom väzení utrápený na smrť len preto, že sa mu podarilo príliš vierohodne popísať podvod, ktorým bol jeho americký zamestnávateľ Bill Browder za asistencie ruského štátu okradnutý o stovky miliónov dolárov.
Americká strana preto vyhlásila sankcie proti osobám, ktoré sa na tomto zločine podieľali. Zákon okrem iného ukladá prezidentovi USA, aby Kongresu predkladal zoznam osôb, ktoré: "sú podľa jeho názoru zodpovedné za uväznenie, týranie a smrť Sergeja Magnitského, alebo z toho majú úžitok" prípadne sú "zodpovedné za mimosúdne vraždy, mučenie alebo iné porušovania ľudských práv, páchané proti jednotlivcom, snažiacich sa o zverejnenie ilegálnych aktivít, uskutočňovaných predstaviteľmi ruskej vlády".
Hra o mŕtve deti
Kremeľ na uvedené sankcie reagoval prijatím zákona, ktorý zakázal adopciu ruských detí občanmi Spojených štátov. Ruské vedenie sa pritom formálne odvolávalo na údajné zlé zaobchádzanie s malými ruskými občanmi v USA.
Skutočnosťou zostáva, že za posledných dvadsať rokov zomrelo v USA násilnou smrťou alebo v dôsledku nešťastnej udalosti 19 detí adoptovaných z Ruska. Pri všetkých adopciách do cudziny to bolo 21 úmrtí. To je určite smutné a snáď každý normálny človek by si prial, aby žiadne dieťa nezomrelo. O tom, že takýto cieľ nie je ľahké dosiahnuť, svedčí okrem iného 1 220 zabitých detí, adoptovaných za rovnaké obdobie ruskými občanmi. Dodajme, že pomer počtu detí adoptovaných cudzincami a ruskými občanmi sa pohyboval okolo pomeru 30:70. Je teda zrejmé, že byť adoptovaný ruskými rodičmi je podstatne rizikovejšie, než nájsť nových pestúnov v USA.
Keď už sme pri číslach, asi by bolo správne tiež pripomenúť, že väčšina z 60 000 detí, adoptovaných americkými rodičmi, boli deti s rôznymi chybami, ktoré by si len ťažko hľadali cestu do ruských rodín. Američania totiž boli, rovnako ako všetci ostatní cudzinci, pri adopcii výrazne znevýhodnení, a preto sa im len zriedka darilo adoptovať novorodenca alebo zdravé a bezproblémové deti.
Potravinovými sankciami trpia najmä Rusi samotní
Pre druhé kolo sankcií sa Západ rozhodol po tom, keď Rusko v rozpore s medzinárodným právom aj vlastnými slávnostnými záväzkami rozpútalo agresiu proti Ukrajine. Tvárou v tvár cynickému ohrozeniu medzinárodného mieru sa Západ rozhodol pre veľmi umiernenú reakciu, keď v niekoľkých vlnách zaviedol rad opatrení, obmedzujúcich spoluprácu v hospodárskej oblasti a tiež sankcie voči konkrétnym jednotlivcom, nesúcich zodpovednosť za ruskú agresiu.
Kremeľ ako odpoveď zaviedol vlastné sankcie voči rade osobností, ako je napríklad senátor John McCain alebo vodca liberálov v Európskom parlamente Guy Verhofstadt. Na zoznam sa dostalo aj niekoľko českých politikov, napríklad Karel Schwarzenberg. V auguste 2014 potom Vladimir Putin podpísal výnos o zákaze dovozu potravinárskeho tovaru z krajín, ktoré zaviedli sankcie proti Rusku. Aj keď uvedený zákaz mal určitý negatívny dopad na agrárny sektor v mnohých krajinách, hlavnými obeťami sú ruskí občania, ktorí si už niekoľko rokov nemôžu kúpiť kvalitnejšie a často tiež lacnejšie potraviny z dovozu.
Zatiaľ posledné kolo sankcií je zdôvodnené presvedčením americkej strany, že Kremeľ vyvíjal rôzne aktivity, zamerané na ovplyvnenie výsledku prezidentských volieb v USA. Prezident Obama preto v decembri 2016 vypovedal 35 ruských diplomatov z územia Spojených štátov a zakázal využívanie dvoch nehnuteľností, vlastnených ruskou stranou na americkom vidieku.
Prezident Trump teraz podpísal zákon, ďalej prehlbujúci protiruské sankcie predovšetkým v ekonomickej oblasti. Odpoveďou Kremľa je výnos, obmedzujúci prístup amerických diplomatov k dvom budovám v Moskve a príkaz, aby celkový počet zamestnancov amerických diplomatických misií v Rusku nepresiahol 455 osôb. Vzhľadom na to, že Spojené štáty majú v Rusku cca 300 diplomatov, znamená Putinov výnos predovšetkým to, že sa bude musieť so svojou prácou rozlúčiť približne 750 tzv. miestnych síl, teda ruských zamestnancov, pracujúcich pre Američanov.
Zdá sa, že v kolotoči reštrikcií môžeme vidieť niektoré zaujímavé vzorce. Asi len málokoho prekvapí zistenie, že bez ohľadu na to, ako dobre, alebo naopak slabo, sú dôvody pre uvalenie sankcií podložené, Kremeľ ich zásadne neuznáva. Zároveň považuje za potrebné na ne nejakým spôsobom reagovať. Čas pre svoju odpoveď si vyberá podľa svojich potrieb, ale skôr alebo neskôr chce predovšetkým vlastným občanom ukázať, že uvalenie sankcií na Rusko a jeho subjekty nezostane bez trestu.
Kremeľ trestá sám seba a to je dobre
Problémom Kremľa je ale skutočnosť, že má len veľmi málo možností, ako citeľne zasiahnuť záujmy vyspelých krajín. Ak necháme bokom zastavenie vývozu energetických surovín (ktoré by síce poškodilo európsku ekonomiku, ale celkom iste by priviedlo ku krachu ekonomiku ruskú), v zásade nemá, ako Európu, alebo Spojené štáty, zasiahnuť.
Rusko nie je vlastníkom vyspelých technológií, ktoré by mohlo zakázať vyvážať na Západ. Rusko nie je ani dominantným výrobcom čohokoľvek, čo by zásadne chýbalo západnej ekonomike. Iste, môže napríklad zakázať prístup niektorým osobnostiam na svoje územie. Avšak predstava, že by niekto zvlášť trpel, pretože nemôže navštíviť ruské čiernomorské pobrežia, je trochu absurdné.
Je teda evidentné, že skutočne citlivé sankcie môže Kremeľ uvaliť len sám na seba. Či už ide o ruských občanov, zarábajúcich si na amerických misiách, postihnuté deti, ktoré stratili šancu na lepšiu zdravotnú starostlivosť a vyššiu životnú úroveň v USA, alebo spotrebiteľov, ktorí majú sťažené možnosti, ako sa dostať k západným potravinám.
Obyvatelia Ruska sa tak dostali do úlohy akýchsi rukojemníkov kremeľských vládcov. Napriek tomu si nemyslím, že je vhodné sankcie rušiť. Aspoň nie do doby, než ruskí občania sami zistia, kto je príčinou ich problémov a vyvinú na Putinov režim tlak, aby zmenil svoje správanie na medzinárodnej scéne.