Bezpečnostní analytici upozorňujú, že do septembrových rusko-bieloruských manévrov ZAPAD 2017 môže Moskva v skutočnosti nasadiť až 100 tisíc vojakov a že nemusí ísť len o "cvičenie". Bieloruská opozícia počíta aj s tými najhoršími scenármi. Že ruské vojská na území Bieloruska zostanú a že môže dôjsť k prevratu a obsadeniu krajiny.
"Osloboďme Bielorusko z vnútornej okupácie a znemožnime vonkajšiu agresiu!" vyzval v piatok bieloruský opozičný líder a jeden z neúspešných demokratických prezidentských kandidátov vo voľbách pred siedmimi rokmi Mikalaj Statkevič.
Dátum 25. augusta si nevybral náhodou. Presne pred 26 rokmi v auguste 1991 získalo Bielorusko nezávislosť. Teraz má opozícia po rokoch opäť obavy, či o ňu krajina čoskoro nepríde. "Nezákonne dovoľujeme do Bieloruska znovu vkročiť cudzím vojakom. To ohrozuje nezávislosť nášho štátu ... Musíme varovať potenciálnych agresorov a zradcov pri moci, že budeme slobodu našej krajiny brániť," vyhlásil.
Spoločne s opozičným hnutím Charta 97, ktoré sa inšpiruje ideami Charty 77 v niekdajšom Československu, a ďalšími zoskupeniami zvoláva na 8. septembra, teda len štyri dni pred vypuknutím vojenského cvičenia, do centra Minsku protestnú akciu.
Hneď v sobotu bieloruská polícia Statkeviča zatkla. Má si odpykať 15 dní za mrežami. Trest mu pred časom v neprítomnosti uložil súd za organizovanie inej demonštrácie už v júli. Zhodou okolností tiež proti chystanému cvičeniu.
Moskva manévre ZAPAD 2017 vykresľuje ako bežné cvičenie, ktoré sa koná každé štyri roky a je plánované dlho dopredu. Prvé ruské jednotky dorazili podľa plánu do Bieloruska už v polovici augusta. Rusko presný počet jednotiek, ktoré by sa mali septembrového cvičenia zúčastniť, neuviedlo. Ruský ambasádor pri NATO Alexander Gruska však uviedol, že neočakáva viac než 13-tisíc vojakov, teda limit, pri ktorom by Rusko - na základe medzinárodnej dohody - bolo povinné dovoliť vojenským pozorovateľom OBSE manévre sledovať.
Lenže skúsenosti z predchádzajúcich rokov ukazujú, že Moskva na podobné cvičenia nakoniec nasadzuje mnohonásobne vyššie počty vojakov a analytici tiež upozorňujú na skutočnosť, že sa ich termíny až podozrivo nápadne kryjú s následnými konfliktmi. V Moldavsku, Gruzínsku, na Ukrajine.
"Budeme cvičenie pozorne sledovať. Všetky národy majú právo cvičiť svoje sily, ale štáty by mali takisto rešpektovať svoje záväzky k transparentnosti," vyhlásil vo štvrtok počas návštevy Varšavy šéf Aliancie Jens Stoltenberg.
Neposlušný Minsk
Bieloruský režim na čele s prezidentom Alexandrom Lukašenkom sa doteraz zdal byť navonok vždy neochvejným a verným spojencom Moskvy. Lenže obraz dostal vážne trhliny po ruskej anexii Krymu v roku 2014 a ruských akciách na Ukrajine, ktoré Lukašenkov režim na prekvapenie Kremľa až príliš otvorene neschvaľoval.
Korunu potom všetkému nasadil bieloruský prezident tým, že po zhoršení vzťahov Ruska so Západom a posilnení vojenskej prítomnosti NATO na svojej východnej hranici opakovane odmietol povoliť zriadenie stálej ruskej vojenskej základne na bieloruskom území.
"Bielorusko dokonca zmenilo svoju vojenskú doktrínu o nasadení vojenských síl na vlastnom území v prípade, že by sa zrazu objavili takzvaní zelení mužíčkovia (neoznačení maskovaní ozbrojenci) ako na Kryme alebo na východe Ukrajiny," konštatoval politológ Alexander Duleba zo Slovenskej asociácie pre zahraničnú politiku ( SFPA).
Minsk podľa neho dával celkom hlasno najavo, čo si o ruskej anexii Krymu myslí. "A to Moskvu, rovnako ako v prípade ďalšieho spojenca Kazachstanu, zrejme trochu nepríjemne prekvapilo," dodal.
Bielorusko potom navyše vlani nadviazalo užšie vzťahy s EÚ a Spojenými štátmi, aby prilákalo životne dôležité investície, keď sa doterajšie "moskovské dotácie" začali povážlivo stenčovať kvôli ekonomickým sankciám Západu na Rusko a zhoršujúcemu sa výkonu ruského hospodárstva. A Minsk sa tiež Európe a USA priblížil diplomaticky, keď zrušil vízovú povinnosť pre západných občanov.
Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Systematický politický, ekonomický a diplomatický tlak pomaly stupňuje Kremeľ voči Bielorusku už tretí rok. Zahŕňa "obchodnú vojnu" s obmedzením bieloruského tovaru na ruskom trhu, spor o ceny plynu a nedostatočné dodávky ruskej ropy do Bieloruska. Výkon bieloruskej ekonomiky sa v januári 2017 razom prepadol o 1,5 percenta HDP. A ruský ekonomický tlak podľa expertov významne prispel k oslabeniu sociálnej a ekonomickej stability.
"Lukašenkov režim bez podpory Moskvy nemá zrejme šancu prežiť," uviedol politológ Duleba. Pripomína, že štát napríklad prevádzkuje dve veľké rafinérie, ktoré sú schopné spracovať ročne až 15 miliónov ton ropy, určené pre európske trhy.
"Celkom jednoduchý zisk s určitou pridanou hodnotou je 2 až 2,5 miliardy dolárov, ktoré Lukašenko používa ako hlavný zdroj na financovanie prevádzky vnútorného aparátu a režimu ako takého. Je však úplne závislý na výhodnej cene ropy, ktorú z Ruska dostáva podstatne lacnejšie," dodal Duleba. Bieloruský prezident je tak podľa neho v schizofrenickej situácii, keď na jednej strane síce "rebeluje", ale na druhej strane nemôže Moskve príliš odporovať.
Zhoršujúca sa ekonomická situácia a nespokojnosť obyvateľov vo februári a marci vyústili vo verejné protesty, asi najväčšie od prezidentských volieb v roku 2010.
Čierne scenáre
A práve vtedy začali zahraniční a dokonca aj niektorí domáci bieloruskí analytici dvíhať prst: pozor, Moskve nahráva všetko do kariet, aby mohla v krajine vojensky zasiahnuť. A rozsiahle cvičenie by na to podľa nich mohlo byť keď nie výhodnou príležitosťou, tak aspoň akousi prípravou pre všetky prípady.
Napríklad renomovaný americký bezpečnostný expert Janusz Bugajski z Centre for European Policy Analysis (CEPA) načrtol krízové scenáre, ktoré Bielorusko môžu vzhľadom na udalosti posledných dvoch rokov postihnúť.
Lukašenkovmu režimu totiž trvalo niekoľko týždňov, než sa na jar rozhodol proti demonštráciám zakročiť a polícia pozatýkala stovky ľudí. Kým Západ vtedy podľa Bugajského tajne dúfal v kompromisné riešenie medzi režimom a demonštrantmi ako predzvesť politických reforiem, Moskva považovala mierny postup voči demonštrantom za slabosť a obávala sa ďalšieho "EuroMaidanu" ako na Ukrajine. Ten by zrejme Bielorusko vystrelil z dráhy doterajšieho satelitu ruskej sféry vplyvu.
"Jedným z hrozivých scenárov je, že ruskí predstavitelia Lukašenka zvrhnú počas verejných protestov pod zámienkou predísť násilnej revolúcii alebo zásahu NATO. Moskva by potom tvrdila, že jednoducho len koná, vôľu ľudu 'odstránením, posledného diktátora' v Európe," načrtol vtedy Bugajski.
Bielorusko je podľa jeho slov kľúčovým prvkom projekcie moci Kremľa v strednej Európe a v baltskom regióne, predovšetkým pretože hraničí s tromi štátmi NATO. "Kremeľ krajine neumožní si slobodne zvoliť západné smerovanie či už s Lukanšenkem, alebo bez neho," dodal.
K presvedčeniu verejnej mienky a ospravedlneniu zásahu potom podľa neho moskovské médiá môžu argumentovať dezinformačnými príbehmi o ďalšej nebezpečnej "farebnej revolúcii" či pokuse o "fašistický prevrat" zorganizovaný na ruskej hranici západnými spravodajskými službami.
Bieloruský bezpečnostný analytik Arsenij Sivitski z Center for Strategic and Foreign Policy Studies (CSFPS) z Minsku potom opísal, ako by čisto hypoteticky mohol scenár ruského generálneho štábu vyzerať. Vychádzal pritom zo scenárov vojenských cvičení, ktoré ruské sily spoločne s bieloruskou armádou nacvičovali už v roku 2015.
Nastrčené "ilegálne" ozbrojené skupiny majú najprv destabilizovať vojenskú a politickú situáciu v Bielorusku. Zaútočiť na kritickú štátnu a vojenskú infraštruktúru, zadržať niektorých predstaviteľov krajiny, cielene vykonávať teroristické útoky a rozdúchavať nepokoje.
"Bieloruská vláda nie je schopná sama situáciu stabilizovať a požiada o vojenskú pomoc Kremeľ. Moskva sa rozhodne poslať vojakov, aby vykonala spoločnú protiteroristickú operáciu, zabránila nepokojom a, obnovila 'ústavný poriadok," opísal Sivitski.
Akciu by podľa neho sprevádzala široká propagandistická kampaň doma v Rusku o tom, že sa Moskva snaží zabrániť Západom organizovaným protiruským akciám.
Podľa Bugajského by potom "bratský" vojenský zásah mohol byť prezentovaný ako pokus o zabránenie krviprelievaniu. "Časť bieloruského obyvateľstva by dokonca taký zásah mohla privítať s dôverou, že zabezpečí väčšiu domácu stabilitu," dodal.
Pod hybridným útokom
Sivitski rovnako ako napríklad niektoré zahraničné think-tanky už týždne upozorňujú, že terajšie vzťahy Minsku s Moskvou presne pasujú do šesťetapového postupe hybridnej vojny vypracovanej mozgom ruskej armády Valerijom Gerasimovom a úspešne použitej na Ukrajine.
Jeho model popisuje etapy vývoja konfliktu za použitia kombinácie nevojenských aj vojenských akcií. Hlavnú úlohu pri dosiahnutí cieľov vojny hrajú nevojenské prostriedky v podobe psychologických operácií a propagandy, ekonomických sankcií, embárg, kriminálnych i teroristických aktivít.
Sivitski poukazuje, že ruské bezpečnostné služby dávno hlboko prenikli do bieloruských vojenských, policajných, byrokratických aj spravodajských sietí. Ekonomické sankcie, obmedzenia a diplomatický tlak sa stupňujú.
"Teraz sme v tretej etape: začatie konfliktných činností," vypočítava Sivitski s odkazom na jarnú vlnu protestov a terajšie demonštrácie proti cvičeniu. Protichodné sily v krajine začínajú podľa modelu konať proti sebe. Môže ísť práve o demonštrácie, podvratné akcie, sabotáže, ale aj vraždy a paramilitárne akcie.
Gerasimova doktrína ruskej hybridnej vojny v šesťstupňovej škále (pre zväčšenie obrázka kliknite SEM):
Moskva potom v reakcii podľa modelu "vyostrenie situácie" považuje za priamu hrozbu pre národné záujmy a bezpečnosť Ruska a začína prípravu politického a vojenského zásahu.
Ruka v ruke prichádza dezinformačnú kampaň. Ruské štátne médiá posledné mesiace vykresľujú situáciu v Bielorusku v podobnom svetle ako v roku 2014 na Ukrajine s tým, že sa "Západ pokúša Bielorusko odpútať" od Ruska. Prvý ruský televízny kanál alebo armádna "Hviezda" hovorí o zahraničných tajných službách, ktoré pripravujú revolúciu, aby zvrhli prezidenta Lukašenka. Ďalšie príbehy sa zameriavajú na údajný nárast nacionalistického sentimentu v Bielorusku a "rusofóbie" v bieloruskej spoločnosti. Mimochodom televízny kanál ruského ministerstva obrany výslovne varoval, že Alexander Lukašenko by "mohol byť zvrhnutý ukrajinskými provokatérmi".
Nezávislý analytický server BelarusDigest potom pred časom poukázal na vysoké počty železničných vozňov, ktoré tento rok podľa logistických údajov ruská armáda do Bieloruska posiela. Má ísť až o 4 tisíc vozidiel. Teda viac ako tridsaťkrát viac ako v roku 2015 a dvadsaťkrát viac, než pri poslednom cvičení ZAPAD 2013. Vlani to bolo iba 200 vozidiel.
Bieloruský prezident Alexander Lukašenko obavy odmietol s tým, že ZAPAD 2017 nie je ničím iným ako bežným obranným cvičením. "Tradične vykonávame s Ruskom také cvičenia," vyhlásil.
Podobne ruský minister zahraničia Sergej Lavrov informácie označil za nezmyselné. Odmietol, že by ruské jednotky po cvičení zostávali na území Bieloruska. Dodal však, že bielorusko-ruská spoločná armádna skupina "má všetko potrebné na to, aby zabránila akýmkoľvek provokáciám, ktoré by narušili bezpečnosť oboch krajín".
Strategické územie
Podľa českého veľvyslanca pri NATO Jiřího Šedivého majú ruské sily oficiálne precvičovať protiteroristické operácie. Nasadzujú ale všetky druhy vojsk, ťažkú techniku, budú simulovať uzavretie Baltského mora, do Kaliningradskej oblasti presunú veľké posily, preveria čiastočnú mobilizáciu záloh a otázkou je, či podobne ako v roku 2009 aktivujú aj jadrovú schopnosť.
"To celé vyzerá skôr ako príprava na rozsiahlu regionálnu vojnu, konflikt vysokej intenzity, s nasadením síl v plnom spektre schopností a logicky teda proti veľmi vyspelému protivníkovi," povedal Šedivý.
"Priama vojenská angažovanosť Moskvy prostredníctvom obmedzenia či zrušenia bieloruskej suverenity by spochybnila bezpečnosť a integritu niekoľkých hraničných štátov a dokonca mohla vyvolať priamu konfrontáciu Ruska a NATO," vysvetlil Bugajski dôvody, prečo Moskve záleží na "neobmedzenom" vojenskom prístupe na bieloruské územie.
Moskva by potom mohla využiť Bielorusko ako pomyselný odrazový mostík pre svoje širšie regionálne ciele. Nasadiť vojakov pozdĺž severnej hranice Ukrajiny, teda veľmi blízko Kyjevu a tak roztrieštiť pozornosť ukrajinských síl, bojujúcich na východe proti proruským separatistom. Ešte zlovestnejšie by potom podľa neho bolo, že by tak Kremeľ získal plnú kontrolu nad západnými hranicami Bieloruska s Poľskom, Lotyšskom a Litvou.
Upozornil, že menej ako 150 kilometrov delí Bielorusko od ruskej militarizovanej exklávy Kaliningrad. "Jedným rýchlym vojenským ťahom cez litovské územie môže Kremeľ splniť dva ciele naraz. Priamo prepojiť Rusko s vojenskou základňou a odrezať tri pobaltské štáty od prísunu potenciálnych vojenských posíl a vybavenia NATO v prípade budúceho ruského útoku na Estónsko alebo Lotyšsko," konštatoval Bugajski.
Situáciu v Bielorusku komentoval aj niekdajší gruzínsky prezident Michail Saakašvili pri príležitosti nedávneho výročia krátkej rusko-gruzínskej vojny v auguste 2008 o dve gruzínske separatistické oblasti Abcházska a Južného Osetska.
"Myslím si, že Rusko plánuje Bielorusko obsadiť a pripojiť ho k sebe," citovala dlhoročného nezmieriteľného Putinovho kritika agentúra BNS. "Počas cvičenia bude pripravená infraštruktúra," vyhlásil Saakašvili.