Čína sa vďaka prudkému ekonomickému rastu v uplynulých dekádach dokázala zaradiť medzi superveľmoci. No tento ekonomický zázrak nepúta len pozornosť ekonómov, zvlášť sa naň sústredia aj odborníci na klimatickú zmenu. Krajina sa totiž vďaka svojmu ekonomickému boomu stala za niekoľko málo dekád najväčším spotrebiteľom energie, dovozcom ropy a producentom CO2 v jednom.
Jedným z prejavov pozornosti klimatológov je často sa opakujúce tvrdenie, že Čína otvára novú uhoľnú elektráreň každý týždeň. To už však realite tejto krajiny nezodpovedá, píše odborníčka na medzinárodnú energetickú bezpečnosť z univerzity v Dundee, Janet Xuanli Liao, v jej článku na portáli The Conversation.
Poukazuje pritom na fakt, že Čína naozaj spotrebuje približne štvrtinu všetkej primárnej energie na planéte a viac ako polovicu svetových zdrojov uhlia. Prinajmenšom v minulosti to totiž pre ňu bolo nevyhnutnosťou. Mohla za to politika “otvorených dverí”, ktorou krajina od 70-tych rokov vítala zahraničné investície a vďaka ktorej zaznamenala taký rapídny ekonomický rast. To si podľa Xuanli Liao prirodzene vyžiadalo obrovský nárast dopytu po energii.
Tamojšia spotreba energie vyrástla z 232 kilowatthodín v roku 1978 na takmer 6000 terawatthodín v súčasnosti. Ak si to prepočítame na kilowatthodiny, dostaneme sa k číslu šesť tisíc miliárd. A aby Čína tento prudko rastúci dopyt pokryla, nemala inú dostupnú a lacnú možnosť než siahnuť po uhlí.
Pomer uhoľnej elektriny v energetickom mixe Činy však dosiahol svoj vrchol - 75 percent - už v 80-tych rokoch minulého storočia a v roku 2016 klesol na 62 percent. V absolútnych číslach je to dnes síce stále omnoho viac, no pomerne je to najmenej od vzniku Čínskej ľudovej republiky v roku 1949, vysvetľuje v článku Xuanli Liao. Za týmto klesajúcim trendom nachádza výsledok úsilia krajiny obmedziť spotrebu uhlia, čím chce vláda znížiť znečistenie tamojšieho ovzdušia a zároveň bojovať proti zmene klímy.
Jedným z opatrení, ktoré Čína prijala, je program Top-1000 zameraný na zvýšenie efektivity v spotrebe energií vo firmách. Program vznikol v roku 2006 a zameral sa na najväčších spotrebiteľov energie v krajine, predovšetkým v hutníctve, petrochemickom priemysle, výrobe cementu, ale aj textilnom priemysle.
A že nejde o nejaké malé podniky, dokazuje fakt, že týchto 1000 firiem dokopy predstavuje tretinu energetického účtu Číny. Aj vďaka tomuto programu sa krajine podarilo znížiť jej energetickú spotrebu prepočítanú na jednotku hrubého domáceho produktu. Inými slovami, na každý vyprodukovaný juan dnes pripadá menej odpadu vo forme emisií.
Miestne vlády sa sprvu bránili
Miestne vlády spočiatku odolávali snahám centrálnej vlády a k “vojne so znečistením” mali len vlažný postoj. No minulý rok priniesol jedny z najvyšších koncentrácií smogu vôbec zaznamenaných v krajine, na čo Peking zareagoval veľmi silne. A miestne vlády už jeho aktivity viac ignorovať nedokázali.
V septembri 2016 Čína zrušila výstavbu 103 plánovaných uhoľných elektrární s produkčnou kapacitou 120 gigawatthodín. V marci tohto roku premiér krajiny Li Kegiang vyhlásil, že zrušia aj už fungujúce uhoľné elektrárne produkujúce ďalších 50 gigawatthodín. Takéto zníženie spotreby predstavuje vyjadrené v energii kombinovanú spotrebu Veľkej Británie a Španielska. Éra otvárania uholných elektrární každým týždňom sa v krajine končí.
Záväzok znižovania emisií
Dlhotrvajúci odpor Pekingu voči medzinárodným záväzkom týkajúcim sa klimatickej zmeny bol známy predovšetkým pred klimatickou konferenciou OSN v Paríži v roku 2015. Situácia sa však mení. Aj keď spotreba uhoľnej energie v krajine môže v ďalších rokoch ešte o kúsok povyskočiť, tento nárast majú potenciál okresať plánované investície do solárnej, veternej a atómovej energetiky.
V súčasnosti je Čína najväčším svetovým podporovateľom zelenej energetiky. Až 17 percent globálnych investícií do tohto sektora pochádza práve odtiaľ. Podľa organizácie Greenpeace krajina spustila v roku 2015 do prevádzky v priemere viac než jednu veternú turbínu za hodinu. Podobne tak každú hodinu pokryla solárnymi panelmi plochu o veľkosti približne jedného futbalového ihriska. Aj to by jej mohlo pomôcť naplniť svoje záväzky v zavádzaní solárnej energetiky dva roky pred pôvodne plánovaným termínom. Je tak možné dúfať, že čistejšia energetika pomôže do roku 2030 znížiť produkciu emisií v Číne o 54 percent v porovnaní s rokom 2010.
V kontexte skutočnosti, že bez Číny nie je vôbec možné uvažovať o potlačení zmeny klímy, sú to dobré správy. V porovnaní s inými krajinami má však Čína stále čo dobiehať, napríklad Veľkej Británii sa nedávno podarilo fungovať jeden celý deň úplne bez využívania uhoľnej energie. To sa jej podarilo po prvýkrát za posledných 130 rokov. Známe sú aj ďalšie krajiny, ktoré radikálne znížili svoju uhlíkovú stopu.
Energetická politika Číny je však, podobne ako mnohé iné aspekty života v tejto krajine, omnoho komplikovanejšia a citlivejšia na vnútorné a vonkajšie tlaky, než by si mnohí pozorovatelia mysleli. Reakcia čínskeho vedenia na tieto tlaky nám tak dáva nádej, že krajina sa dokáže zbaviť uhlia a že k tomu dôjde čím skôr.
Zdroj: The Conversation, Autorka: Janet Xuanli Liao, odborníčka na medzinárodné vzťahy a energetickú bezpečnosť na univerzite v britskom Dundee
Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj. Preklad a adaptácia: Jakub Žaludko. Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
