Keď sa nemecký dôchodca Willi Krahe vo svojom Mercedese pohybuje po Španielsku, neskrýva závisť: "Toľko nových autostrád! A s troma jazdnými pásmi! Cestná sieť je tu pomaly už kvalitnejšia ako u nás." Kto ako on pravidelne používa španielske diaľnice či supermoderné letiská, si pritom nemôže nevšimnúť výrazné modré tabule so znakom EÚ, na ktorých sú uvedené podrobné údaje, akou sumou prispela na to-ktoré stavebné dielo bruselská centrála.
Španielsko si v týchto dňoch pripomína dvadsať rokov členstva v európskom integračnom zoskupení - a pravdu povediac, je sa čím pýšiť. Za tieto dve desaťročia Brusel v rámci štrukturálnej pomoci Španielom poukázal vyše 100 miliárd eur a ďalších 16 miliárd pribudne v rokoch 2007 - 2013. Niet sa teda čo diviť, ak až 71 percent občanov hodnotí vstup krajiny do EÚ pozitívne. V roku 1986 tu dosahoval priemerný ročný príjem na obyvateľa zhruba 73 percent európskeho priemeru. Dnes je to takmer sto percent. Poradca Európskej komisie Victor Pou vidí za týmto vývojom dva hlavné dôvody. Po prvé, krajina mala značné manko a musela veľa doháňať. So 44 miliónmi obyvateľov ide pritom o piaty najľudnatejší štát EÚ. Novým faktorom je rozšírenie EÚ o desať podstatne chudobnejších nováčikov v máji 2004, čím sa Španielsko stalo relatívne bohatším.
Menší sused Španielska na Pyrenejskom polostrove, Portugalsko, sa členom EÚ stalo v rovnakom čase. Z porovnania však vychádza oveľa horšie, hoci na obyvateľa dostalo za týchto dvadsať rokov viac finančných prostriedkov ako Španieli. Desať miliónov Portugalcov z Bruselu dosiaľ prevzalo 43 miliárd eur a v rokoch 2007 - 2013 pribudne ďalších 21 miliárd. Augustí Ulied z barcelonskej súkromnej univerzity Esade vypočítal, že Portugalsko prijalo v uplynulých dvoch desaťročiach sumu, ktorá sa rovná trom percentám HDP. Kým v prípade Španielov tá istá pomoc dosiahla len o niečo viac ako jedno percento HDP.
Pravdou je však aj to, že hospodárska situácia v Portugalsku bola v roku 1986 horšia. Priemerný príjem na obyvateľa dosahoval okolo 60 percent priemeru únie. V prvých rokoch po vstupe Portugalsko svoj hospodársky rozvoj značne urýchlilo predovšetkým pomocou masívnych investícií do infraštruktúry i priemyslu. Zahraničných investorov lákali vtedy hlavne nízke mzdy. Neskôr začalo tempo hospodárskeho rozvoja upadať, keď rolu zohrával faktor nestabilných vlád, ako aj chybná priemyselná politika. Podľa Ulieda práve ona zapríčinila, že v 90. rokoch sa rozplynul aj efekt predchádzajúceho pozitívneho vývoja. Rozširovala sa štátna byrokracia a podiel zahraničných investícií klesol. Znížil sa aj export, čo malo pre národnú ekonomiku fatálne následky. Portugalsko bolo v roku 2001 vôbec prvou krajinou EÚ, ktorá s novým dlhom vo výške 4,2 percenta výrazne prekročila trojpercentnú hranicu povolenú Maastrichtskými dohodami. V roku 2005 deficit zrejme dosiahne až 6,1 percenta. "Za týchto okolností nič nepomôžu ani miliardy z Bruselu," hovorí Pou, "jednoducho sa strácajú ktoviekde".
Španielsko ešte stále profituje z prísnej hospodárskej politiky vlády premiéra Josého Mariu Aznara, ktorý bol pri moci v rokoch 1996 - 2004. V tomto období nielenže radikálne ozdravil štátne financie, ale svojou tvrdohlavosťou vydobyl pre krajinu aj ďalšie "európske" miliardy.
Napriek značnému pokroku sa Španielsko nechce vzdať pomoci ani v budúcnosti. Predovšetkým terajšia konzervatívna opozícia kritizuje, že na nedávnej schôdzke v Bruseli španielska vláda dosiahla príliš málo. Pou odporuje: "Španielsko vlastne už pomoc nepotrebuje". (hn/gaf)