Zdá sa, že práve strach vedie EÚ po ceste, na ktorú sa nikdy nemala vydať. Táto cesta pochovala doterajšiu ústretovú utečeneckú politiku EÚ voči tým, ktorí vzhľadom na situáciu materskej v krajine nemajú šancu získať vízum. Európska pätnástka tak vysiela zreteľný signál, že ak dochádza ku konfliktu ľudskoprávnych štandardov a politických záujmov, víťazia záujmy.
Európska únia sa v snahe vytvoriť spoločnú azylovú a imigračnú politiku dostala do kritického bodu. Doteraz sa pohybovala na hrane medzi ochranou a represiou. Hoci summit v Tampere v roku 1999 zdôraznil potrebu rovnováhy medzi dozorom a reguláciou na jednej strane a zabezpečením plného a kompletného uplatňovania Ženevskej konvencie na strane druhej, skutočný dôraz sa kládol na to, ako ľudí udržať mimo EÚ, nie na to, ako ich chrániť.
Keď sa lídri EÚ stretnú v Seville, v ušiach im budú znieť argumenty, zakladajúce sa na klišé, mýtoch a bezdôvodnej panike. Mnohí politici EÚ vonkoncom neberú do úvahy, že počet žiadateľov o azyl v krajinách EÚ za prvé štyri mesiace roku 2002 klesol v porovnaní s rovnakým obdobím minulého roku takmer o tretinu. Za posledných desať rokov sa znížil až o polovicu. Drvivá väčšina z nich pritom uteká pred ozbrojenými konfliktmi a prenasledovaním. Hoci len veľmi málo žiadateľov o azyl uspeje hneď na začiatku, oveľa viac ich získa ochranu po odvolaní a opätovnom preskúmaní prípadu.
Medzi časté klišé patrí aj ubezpečenie, že "skutočný" utečenec je vždy vítaný. Nie je však celkom jasné, ako by sa tento "skutočný" utečenec dostal do EÚ, ak by si nemohol dovoliť zaplatiť čoraz vyššie a vyššie sumy prevádzačom, ktorí mu umožnia prešmyknúť sa cez čoraz silnejšie a bezpečnejšie ploty pevnosti Európa.
Národné vlády sa čoraz viac prikláňajú k obmedzujúcim imigračným a azylovým zákonom. Nebezpečenstvo, že krajiny prijmú spoločné opatrenia, ktoré utečencom hľadajúcim ochranu zamedzia vstup do EÚ, je teda reálne. Došlo by tak k podkopaniu práva na azyl, ktoré zakotvuje aj Európska charta základných práv.
Zbytočné obavy? Nereálne scenáre? Naopak. Španielsko v januári 2002 zaviedlo prísny vízový režim pre Kolumbijčanov. Zatiaľ čo sa ľudskoprávne organizácie zaoberajú sťažnosťami a výhradami ľudí, ktorým bola žiadosť o vstupné víza do Španielska alebo do iných krajín EÚ zamietnutá, aerolínie nikomu, kto nemá platné víza, letenku nevystavia. Počet kolumbijských žiadateľov o azyl v Španielsku povážlivo klesol. Ľudskoprávna a humanitárna kríza v Kolumbii pritom naďalej pokračuje.
Ďalším príkladom je Protokol o opätovnom prijatí nelegálnych imigrantov medzi Gréckom a Tureckom z novembra 2001, ktorý má zabezpečiť rýchle predanie akýchkoľvek imigrantov, ktorí vstúpia na územie Grécka. Protokol sa vôbec nezmieňuje o Ženevskej konvencii a z nej vyplývajúcich záväzkoch. Podľa poradného orgánu predsedu vlády - Národného výboru pre ľudské práva v Grécku, je každý "de facto považovaný za nelegálneho imigranta" a je mu upreté právo na azylovú procedúru.
Dôsledky súčasnej rétoriky, namierenej proti imigrantom, už možno pocítiť aj doma v podobe nepriateľských útokov proti moslimom žijúcim v EÚ, ktoré zaznamenalo Európske monitorovacie centrum pre rasizmus a xenofóbiu vo Viedni. Centrum plánuje vydať aj správu o rastúcom antisemitizme v Európe.
Amnesty International nedávno zverejnila stostranovú správu o rasovo motivovanom mučení a zlom zaobchádzaní s menšinami a imigrantmi, vrátane utečencov, zo strany štátnych zamestnancov v Španielsku.
Azylové a imigračné opatrenia EÚ sú zjavne nevyvážené. Je nutné viac hovoriť o potrebe boja s príčinami, kvôli ktorým ľudia opúšťajú svoje krajiny - upieraním ľudských práv prenasledovaním, ozbrojenými konfliktmi a nerovnosťou. Je potrebné urobiť viac pre to, aby zbrane neprenikali z Európy do iných krajín s takou ľahkosťou, ako doteraz. V prvom rade je však nutné zhodnotiť dôsledky všetkých azylových a imigračných návrhov EÚ na ľudské práva. Slová zašli tentoraz priďaleko. Je čas, aby sa Európa znovu vrátila k ľudským právam.