Po návštevách Európy a Blízkeho východu sa americká ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová v týchto dňoch vydala na svoju prvú ázijskú cestu. Iránsky atómový program a Severná Kórea sú pritom pravdepodobne najpálčivejšími bodmi jej programu. Niet však pochýb o tom, že zaoberať sa bude aj dlhodobými geostrategickými výzvami, ktoré pred USA stavia vývoj v Ázii. India, Pakistan, Afganistan, Čína, Južná Kórea, Japonsko -- to sú jednotlivé zastávky jej diplomatickej misie.
Dynamický rozvoj najväčšieho kontinentu planéty ruka v ruke s prudkými demografickými zmenami totiž vedie k postupnému premiestňovaniu hospodárskeho a geopolitického gravitačného centra od Atlantiku k Tichomoriu. Súčasne terajšej osamotenej supermocnosti vyrastá v tejto oblasti jediný možný budúci rival -- Čína. Na pozadí tohto faktu iste nie je bez zaujímavosti, že Riceová začala cestu v Indii, kde nešetrila sľubmi rozvoja bilaterálnej spolupráce v oblasti bezpečnosti a zásobovania energiou. Vzostup tejto druhej ázijskej mocnosti je síce pomalší ako v prípade Číny, ale zato v znamení demokratického vývoja. Tým aj vzrastá význam Indie pri vyrovnávaní záujmov v štvoruholníku s ČĽR, Japonskom a USA.
Nebadane pritom dochádza aj k transformácii "starého" spojenca -- Japonska -- na "normálnu krajinu". Je iste symptomatické, že Riceová hlavný prejav prednesie v Tokiu. Na verejnosť už preniklo motto: Američania potvrdia vlastnú prítomnosť v tejto oblasti. Riceová vie, že túto samozrejmosť musí opakovať znova a znova. V Ázii totiž silnie dojem, že Amerika, odpútavaná stálymi vojnami, terorizmom a vnútornými ideologickými bojmi, stráca záujem o zahraničie. K tomu všetkému sa pridáva astronomický rozpočtový i obchodný deficit. Bývalý malajzijský premiér Mahathir Mohamad prirovnal USA nedávno ku kolosu na hlinených nohách a ku krajine, ktorá môže čoskoro zbankrotovať. Predovšetkým v islamských krajinách panuje nespokojnosť s politikou Bushovej vlády.
Všetko to sa Pekingu náramne hodí. Ľudová Čína je pripravená zaplniť mocenské vákuum, ktoré sa vytvorilo po kolapse Sovietskeho zväzu. Od Japonska až po Indonéziu však tieto snahy vyvolávajú latentnú nedôveru. "Bez demokratizácie nemôže Číne plne dôverovať nikto," tvrdí Jusúf Wanandí z jakartského Ústavu strategických a medzinárodných štúdií.
Kvôli spoločným demokratickým hodnotám považuje prezident Bush americko-indické vzťahy za dôležitý prvok ázijskej stratégie. Vzťahy medzi oboma štátmi sú také dobré ako nikdy, hoci India odmietla iracké ťaženie USA a Američania zase nepodporujú indické ambície na získanie miesta stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN.
Možným jablkom sváru môžu byť vzťahy USA k Pakistanu, tradičnému rivalovi Indie. Dillí rázne odmieta snahu Pakistanu nakúpiť v USA moderné bojové stíhačky pod pláštikom boja proti terorizmu. Podobne museli Američania odísť s dlhým nosom pri presadzovaní požiadavky, aby India odstúpila od projektu spoločného plynovodu s Iránom. "S Iránom nemáme problémy," dal najavo indickú líniu minister zahraničných vecí Natwar Singh v rozhovore s americkou kolegyňou a súčasne tým načrtol nové smerovanie indickej politiky -- tá sa teraz viac ako predtým orientuje na nekompromisné presadzovanie vlastných hospodárskych záujmov. (hn/gaf)