Postsovietske Spoločenstvo nezávislých štátov (SNŠ) je na samej hranici rozpadu a jeho závislosť od srdca bývalého impéria -- Moskvy -- je čoraz iluzórnejšia, uviedol server gazetaSNG.ru v komentári k poslednému vývoju v regióne, ktorý býval kedysi Sovietskym zväzom.
"Príčinou nie sú iba rôznofarebné revolúcie, ktoré prebehli v Gruzínsku, na Ukrajine, v Moldavsku a v Kirgizsku a priviedli k moci nové elity, zamerané nielen prozápadne, ale aj -- viac či menej -- protimoskovsky," napísal analytik Alexej Čičkin. Dôvodom je aj zjavná nefunkčnosť postsovietskeho spoločenstva.
Ani ruský prezident Vladimír Putin už nie je presvedčený, že SNŠ má budúcnosť. Pri nedávnej návšteve v Jerevane, ktorý bol donedávna pokladaný za najväčšieho spojenca Ruska, Putin vyhlásil, že postsovietske spoločenstvo je "skôr príjemným klubom na stretávanie sa postsovietskych vodcov", než orgánom, kde by bolo možné prijímať záväzné politické rozhodnutia. Reagoval tak na skutočnosť, že dokonca Moskve doteraz verný prezident Arménska Robert Kočarjan je pripravený orientáciu na Moskvu vymeniť za ekonomicky výhodnejšiu a politicky bezpečnejšiu ústretovosť voči Západu a USA.
V rozhovore pre denník Nezavisimaja gazeta Putin jasne vymedzil rozdiel medzi Európskou úniou a SNŠ. "Ak v Európe členské krajiny EÚ spolu pracovali na funkčnej a plnohodnotnej integrácii, SNŠ existovalo od samého začiatku v roku 1991 len preto, aby rozvod bývalých štátov Sovietskeho zväzu prebehol civilizovane a bez krviprelievania. Všetky ostatné proklamácie sú len prázdnymi propagandistickými heslami," povedal Putin.
Spojenci a protivníci
Ruské ministerstvo zahraničných vecí uviedlo, že už od mája 2005 bude zavedený vízový režim dokonca v rámci Eurázijského ekonomického spoločenstva (EuroAzES). To bolo až doteraz považované za najstabilnejšiu súčasť SNŠ a Moskva tu zohrávala kľúčovú úlohu. Do EuroAzES patrí okrem Ruska a Bieloruska i Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan. Prozápadná orientácia Kirgizska je po páde prezidenta Askara Akajeva zrejmá, ale Kazachstan a Tadžikistan stále váhajú.
Posledný spojenec
Jedinou krajinou, s ktorou Moskva zachová bezvízový režim, zostáva Bielorusko. A to je tiež bezmála posledným spojencom Moskvy, s ktorým Kremeľ v týchto dňoch uzavrel dohodu o vojenskej spolupráci. "Bolo by však omylom chápať kontakty medzi Putinom a bieloruským autokratom Alexandrom Lukašenkom ako dôkaz bezoblačných vzťahov. Rozpory v otázkach kompetencií a vplyvov oboch krajín v stále fiktívnom zväzovom štáte Bielorusko-Rusko, trvajú a dokonca narastajú. Doteraz nebolo rozhodnuté ani o často sľubovanom zavedení spoločnej meny, ktorou má byť ruský rubeľ," povedal HN moskovský expert na Bielorusko Alexander Fadejev. "Putinovi ambiciózny a vypočítavý Lukašenko veľmi nevyhovuje. Moskva však čoraz zreteľnejšia stráca spojencov a Lukašenko sa zasa obáva, že by i Bielorusko mohla zasiahnuť revolúcia, ktorá by ho pripravila o moc. Tým skôr, že opozícia v Minsku čoraz viac zdvíha hlavu," tvrdí Fadejev.
Moskva je teda stále nútená hľadať spojencov medzi postsovietskymi republikami, ktorých vládcovia sa obávajú, že by ich šíriace sa revolúcie mohli pripraviť o trón. "Putin sa tak ocitá v spoločnosti najškandalóznejších vodcov SNŠ," uvádza server prognosis.ru. "Popri Lukašenkovi je to i krutovládca a orientálny despota Saparmurat Nijazov, ktorý sa stal doživotným vládcom Turkménska. Moskva ho podporuje napriek skutočnosti, že jeho utláčanie národnostných menšín, vrátane ruskej, vyvoláva kritiku na celom svete."
Západ preberá pozície
Západ sleduje vývoj v priestore SNŠ s maximálnou pozornosťou. V procesoch, ktoré teraz v priestore spoločenstva prebiehajú, vidí americký politológ Zbigniew Brzezinski dva významné faktory. "Tým prvým je skutočnosť, že geopolitický pluralizmus sa navzdory Putinovej nostalgickej túžbe po obnove vplyvu Kremľa stal nezvratnou realitou, druhým je skutočnosť, že mladá generácia v postsovietskych spoločnostiach pociťuje čoraz väčší odpor k skorumpovanému a byrokratickému autoritarizmu," napísal Brzezinski v denníku The Wall Street Journal.
Spoločenstvo nezávislých štátov, ktoré ešte za vlády Borisa Jeľcina označovala moskovská diplomacia za "blízke zahraničie", ktorý pokladala za nespornú sféru svojich národných záujmov, sa tak čoraz viac stáva skôr históriou než geopolitickou realitou, napísal denník Izvestija.