Je utorok ráno, krátko po siedmej hodine. Moje kroky smerujú na Pražský hrad, kde bude mať americký prezident George W. Bush tlačovú konferenciu. Keďže samotný Hrad i okolie sú uzatvorené a prísne strážené, dostanem sa tam len cez Prašnú bránu.
Pár minút pred ôsmou prichádzam k prvej bezpečnostnej kontrole. Spolu so mnou je tam ďalších približne 50 novinárov. Po jednom prechádzame za železné zátarasy, polícia kontroluje, či je moje meno na zozname akreditovaných novinárov. Všetko je v poriadku, prechádzam za zábrany, ale len pár krokov. Opäť čakám, kým policajti skontrolujú ostatných.
Nekonečné čakanie
To som ešte netušila, že nastane moja "hodinka kontrol". V sprievode ochranky sa hromadne blížime smerom k hradu. Ale opäť len pár metrov. Na konci ulice je ďalšia kontrola. Teraz už výrazne početnejšia, bežných policajtov dopĺňa hradná aj vojenská polícia.
Na hrade čaká ďalšia, samozrejme už oveľa prísnejšia a najmä dlhšia. Stojím v rade a čakám. Po viac ako polhodinke však začínam mierne podupkávať nohou a pýtať sa, prečo to tak dlho trvá. "Veď je tu predsa Bush," osopí sa na mňa chlapík z ochranky.
Konečne som na rade. Posledný raz vyhľadajú moje meno na zozname akreditovaných novinárov, dôkladne skontrolujú moju kabelku (čo im skutočne nezávidím, keďže v typicky dámskej kabelke je azda všetko), prejdem detektorom kovov, ktorý nezvládne ozdoby na mojich lodičkách a intenzívne zapípa. Žiaden veľký rozruch to však nenarobí, jeden z ochrankárov ma pokojne odvedie nabok a prenosným detektorom zistí, že to boli naozaj topánky.
Sláva. Po viac ako hodine som konečne dnu. V Rotmayerovej sále, kde sú pripravené tri rečnícke pulty. Tlačová konferencia je naplánovaná na 11.35. Musím teda čakať ešte viac ako dve a pol hodiny.
Minúty sa neskutočne vlečú a von sa už nedostanem, maximálne tak na toaletu. Prvotná eufória a vzrušenie z toho, že budem vidieť naživo amerického prezidenta, sa postupne vytrácajú.
Krátka medzihra
O desiatej nastáva krátke spestrenie čakania. Na nádvorí Hradu prezident Klaus s premiérom Topolánkom vítajú amerického prezidenta. Ceremóniu mám možnosť sledovať len cez okno, a aj to z veľmi zlého uhla. Politikov som zazrela len cez chrbty nastúpenej hradnej stráže. Počuť je však čo-to aj cez zatvorené okná. Zaznieva americká a česká hymna, Klaus s Bushom prechádzajú popred vojakov. Na konci radu je pripravený mikrofón, do ktorého prezident Bush v češtine s americkým prízvukom zvolá: "Vojaci nazdar." "Zdar," znie hromadná odpoveď. Potom sa všetci strácajú v Hrade.
Veľké finále
Čakanie na Bushov prejav teda pokračuje, "osudná" hodina sa pomaly blíži. V "Rotmayerke" panuje napätá atmosféra, novinári postávajú v hlúčikoch. Každú chvíľu niekto pozerá na hodinky. Je tu viac ako 300 ľudí. Bolo pol dvanástej a nervozita rastie. Prešlo ďalších desať minúť. Stále nič. Čakám ďalej. Vtom prichádza zriadenec z tlačového oddelenia Hradu a oznamuje, že stretnutie politikov s médiami sa začína. V sále nastáva úplné ticho.
Prezident Bush prichádza. Postaví sa za pultík v strede. Som od neho len pár metrov. Eufória je opäť tu.....