"Iskra z Tbilisi môže ľahko preskočiť aj k susedom," znie jeho posolstvo, "v mnohých krajinách tejto oblasti existujú predpoklady na vypuknutie politických nepokojov". Zvrhnutie prezidenta Eduarda Ševardnadzeho preto Rahr považuje aj za významný časový predel. Podľa neho sa tým končí prechodná fáza vytvárania nových geograficko-politických pomerov po zániku Sovietskeho zväzu. Že sa tak stalo práve v Gruzínsku, nie je náhoda. Medzi všetkými postsovietskymi republikami bolo totiž Gruzínsko považované za najmenej "promoskovské". "Existuje tam už nová elita, ktorá získala vzdelanie v USA a myslí západne," hovorí Rahr.
Nebezpečná situácia vzniká potenciálne vždy tam, kde vládne politické mŕtvolné ticho bez väčších hospodárskych úspechov. Azerbajdžan profituje síce z vývozu ropy, ale sny o kaspickom Kuvajte sa zatiaľ nesplnili. Preto "dynastické" odovzdanie moci chorého, osemdesiatročného Gejdara Alijeva, bývalého prvého tajomníka komunistickej strany, jeho synovi vyvolalo medzi obyvateľstvom vlnu nespokojnosti.
Naopak, hospodársky úspech stabilizuje niektoré iné krajiny, ako napríklad Kazachstan. Táto druhá najväčšia krajina bývalého Sovietskeho zväzu - po Rusku - dosiahla v minulom roku hospodársky rast 13,2 percenta. Podobne to platí aj o Turkménsku, ktoré sa chváli dokonca dvadsaťpercentným rastom. V oboch prípadoch sú v pozadí veľké zásoby ropy a plynu a v oboch krajinách panuje vláda tvrdej ruky. Šesťdesiattriročný Nursultan Nazarbajev, takisto bývalý vedúci predstaviteľ komunistickej strany, je prezidentom od roku 1991. Saparmurad Nijazov v Turkménsku zastáva prezidentský úrad ešte o rok dlhšie.
Na rozdiel od toho sa dosť podstatne zmenila situácia v bývalých južných republikách Sovietskeho zväzu. Strategický význam Tadžikistanu a Turkménska sa kvôli ich blízkosti k Afganistanu značne zvýšil - a to tak pre USA, ako aj pre Rusko. Ostatne, v Tadžikistane sú ešte stále rozmiestnené ruské vojská, ktoré podporujú 51-ročného prezidenta Emomaliho Rachmonova. Ten to aj potrebuje - hrubý domáci produkt na obyvateľa tu dosahuje len 170 dolárov. Na základe referenda zostane pri moci až do roku 2020. Sused Islam Karimov, uzbecký prezident, je skromnejší - jeho funkčné obdobie sa skončí v roku 2007, teda po 17 rokoch.
Vývoj po roku 1990
Od zániku Sovietskeho zväzu sa vývoj v jednotlivých postsovietskych republikách uberal odlišnými smermi, v dôsledku čoho sú dnes medzi nimi značné rozdiely:
- Už takmer členmi Európskej únie sú Lotyšsko, Litva a Estónsko. Režimy v týchto krajinách sú orientované prozápadne, hospodársky systém sa podarilo zásadne reformovať.
- Na polovičnej ceste k demokracii a otvorenému hospodárstvu je Rusko a sem možno zaradiť aj Gruzínsko a Kirgizsko.
- Veľké nedostatky v uskutočňovaní zmien vykazuje Ukrajina, Kazachstan, Uzbekistan, Azerbajdžan, Arménsko a Moldavsko.
- Bielorusko, Tadžikistan a Turkménsko tvoria zadný voj. V týchto štátoch vládnu autokrati a hospodárstvo je svetu otvorené len selektívne.