Na svätého Valentína som sa dočítala v tlači, že až 70 percent Španielov žilo vo vzťahu bez lásky. Možno aj to je dôvodom toho, že v Španielsku sa počas jedného dňa rozpadne takmer 500 vzťahov. Baleárske a Kanárske ostrovy dokonca dospeli do takého stavu, že počet rozchodov prevýšil spájanie sa do zväzkov.
Na každé štyri svadby pripadajú tri rozvody. Zlepšiť tento stav nepomáha ani nedávno prijatý zákon o expresnom rozvode, ktorého jedinou požiadavkou na rozvod je byť zosobášení najmenej tri mesiace. V minulosti museli partneri preukázať, že určité obdobie žili oddelene a ich vzťah už nemá žiadnu šancu na záchranu.
Oveľa zložitejšie je to pri medzinárodných manželstvách. Ak bola súčasťou manželstva aj predmanželská zmluva, dnes by bolo vhodné založiť si predmanželsko-právnickú poradňu pre medzinárodné manželstvá. Každý kraj, iný mrav, ale aj iný zákon. To, čo poznáme doma, nemusí platiť v druhom štáte. V Španielsku sa o tom presvedčili už dve matky, ktoré neobstáli na pôde medzinárodného súdu a prišli o deti. Jedna z nich je dokonca uväznená v Spojených štátoch, keďže neodovzdala dieťa otcovi v lehote určenej americkým súdom. Nemohla tak urobiť, pretože španielske súdnictvo zverilo opateru detí matke a odobralo dcére cestovný pas. Smutne sa skončil "príbeh lásky" aj pre deti izraelsko-španielskeho páru, kde španielske súdnictvo rozhodlo v prospech otca a štyri deti sa napriek ich nevôli žiť s otcom museli podrobiť súdnemu rozhodnutiu a vrátiť sa späť do Izraela.
Podľa haagskej dohody sa totiž deti musia vrátiť do krajiny svojho trvalého bydliska, pokiaľ z nej odišli nelegálne (teda aj bez súhlasu jedného z rodičov).