Tri týždne po ničivom zemetrasení v juhovýchodnej Ázii sa Indonézia pomaly spamätáva zo šoku. Po morských vlnách prichádzajú vlny politické. Tie druhé však tak rýchlo zrejme nezmiznú. Nezabúdajme, že počtom veriacich ide o najväčšiu moslimskú krajinu sveta a že indonézska demokracia je nová a slabá. Boj sa teraz vedie najmä o to, dokedy budú môcť v odbojnej provincii Atjeh zostať zahraniční vojaci a ako slobodne sa tu budú môcť pohybovať príslušníci medzinárodných dobročinných organizácií.
V priebehu politizácie prírodnej katastrofy hlavu vystrčil trojhlavý drak s dvoma starými a jednou novou hlavou. Medzi prvé dve patrí nacionalistická armáda, tvoriaca bez toho štát v štáte a etablovaná politická elita, ktorá za svoju prirodzenú korisť inštinktívne považuje aj medzinárodnú finančnú pomoc. K nim sa pridružila príšera tretia -- oživenie politického, čiastočne radikálneho islamu.
Všetky tri skupiny majú vplyv a boja sa o svoje záujmy. Tým si možno aj vysvetliť mocný chór hlasov, ktoré obviňujú cudzincov v postihnutej oblasti, že neprišli len kvôli pomoci. Mnohí Indonézania síce zahraničnú pomoc vítajú, ale mnohí aj nie. Predovšetkým v armáde -- ktorá sa vždy považovala za jediného skutočného ochrancu jednoty štátu -- vyvoláva prítomnosť cudzích vojakov spomienky na rok 1999. So súhlasom Západu si vtedy nezávislosť vydobyl Východný Timor.
Islamisti vidia iné nebezpečenstvo. Oblasti, postihnuté katastrofou, patria v Indonézii medzi najreligióznejšie a islamisti sa obávajú, že s príchodom cudzincov, akýchsi novodobých koloniálnych dobyvateľov, príde aj prostitúcia a alkohol. A čo je im najväčším tŕňom v oku -- pri pomoci sa angažujú aj krajiny ako USA či Austrália, ktoré sú z hľadiska islamistov "križiackymi". Ale nech už je tak či onak, z krátkodobého hľadiska oba spomínané štáty "zabodovali". Medzinárodná pomoc však nespadla sama od seba: je dôsledkom odvážneho rozhodnutia nového indonézskeho prezidenta Susila Bambanga Judhojona, ktorý postihnutú oblasť otvoril civilným i vojenským záchrancom, ako aj tlači z celého sveta. A najväčší diel zodpovednosti za ďalší vývoj asi zostane aj naďalej na jeho pleciach. V spleti rôznych protichodných záujmov si politické ostrôžky ešte len musí vyslúžiť. (hn/gaf)