- Zdaňovanie príplatkov zrušila ríšska vláda v roku 1940 po víťaznom ťažení do Francúzska ako istú formu úplatku pre nemeckých pracujúcich. Ak kvôli tomu Merkelová stráca dnes hlasy vo východnom Nemecku, tak to len dokazuje, aký integrujúci bol takýto "vodcov" dobročinný skutok pre vtedajšiu stabilizáciu národnosocialistického režimu. Ani dnes by to nebolo inak. Napríklad ak by niekto bol schopný sľúbiť päťpercentné zvýšenie dôchodkov, voľby by vyhral.
Samotné poukázanie na Hitlera však, samozrejme, ešte nie je argumentom na likvidáciu tejto vymoženosti.
- Nie, pochopiteľne nie. To by sme sa museli zriecť viacerých prvkov dnešného sociálneho štátu či mnohých iných legislatívnych samozrejmostí - povedzme aj v oblasti práv akcionárov. Mali by sme sa však hlbšie zamyslieť nad historickými východiskami našej súčasnosti. My Nemci sme si nie nepodstatnú časť našich
| Nemecký historik Götz Aly (58) patrí k popredným odborníkom na dejiny nemeckého národného socializmu, striedavo pôsobí v rôznych redakciách a na vysokých školách. Je autor diel Konečné riešenie, Rasa a trieda a Hitlerov ľudový štát. Práve v tejto knihe detailne dokumentuje, ako vláda Adolfa Hitlera štát premenila na bezpríkladný vražedný stroj, aby vyriešila chronickú finančnú krízu nacistického štátu. Režim si veľkú väčšinu Nemcov zaväzoval stále novými sociálnymi výhodami a malými daňovými úľavami, pričom obeťou boli Židia a obyvateľstvo obsadenej Európy. Jeho analýza vzbudila veľkú pozornosť, pretože ide o prvé dielo osvetľujúce finančné záležitosti nacistického štátu a jeho vojnového hospodárstva. Snímka archív |
V kolektívnom vedomí Nemcov sa sociálny štát považuje za výdobytok ľavice, resp. odborov, založených ešte kedysi Augustom Bebelom - a vybojovaný štrajkmi. Takže teraz by to mal byť Adolf Hitler a NSDAP?
- Ako historika ma zaujíma, prečo vlastne dochádza k podobným historickým názorovým skratkám. Možno preto, že nemecká spoločnosť s modelom sociálneho štátu celkom dobre fungovala vyše sto rokov, aj keď ho ovplyvňovali čiastočne veľmi odlišné formy politickej moci. Práve preto, že Hitlerov národný socializmus bol plne začlenený do kontinuity nemeckej sociálnej politiky, jeho podstatné časti prevzali i nasledovnícke štáty Tretej ríše - samozrejme, v rozvinutejšej forme a očistené od rasistických obmedzení. Čiastočne sa táto kontinuita dá odvodiť aj od skutočnosti, že aktivisti národnosocialistického štátu boli mimoriadne mladí. Ako skúsení odborníci potom len jednoducho v činnosti pokračovali - v NSR, NDR i Rakúsku (osobitne v Socialistickej strane Rakúska, SPÖ).
Tým vytyčujete jednu historickú líniu od Bismarcka cez Hitlera a Adenauera až po Blüma a Lafontaina. Toto miešanie morálne úplne rozdielnych motívov sa nám zdá viac ako pochybné.
Od historikov sa často očakáva, že od seba jednoznačne oddelia dobré a zlé. Vojna a antisemitizmus nacistov boli absolútnym zlom. Ale rovnako zreteľne musíme konštatovať, že ciele hodnotené v istých historických situáciách pozitívne boli so zlom úzko spojené a že naň vplývali. Sústavné budovanie sociálneho štátu bolo predpokladom na to, aby nacistický štát fungoval. Technikami moderného prerozdeľovacieho štátu bolo možné udržať na uzde predovšetkým robotníctvo. Súhlas bol enormný, kritika mierna. Ak to porovnáme so štátnou bezpečnosťou NDR, gestapo a bezpečnostná služba vystačili s jednou desatinou početného stavu pre päťkrát viac obyvateľov!
Ako je možné, že tak málo občanov sa stará o budúcnosť našej spoločnosti a že mnohí spájajú vlastné bytie najmä so sociálnym štátom?
- V časoch "hospodárskeho zázraku" - v roku 1938 sa inak používal pojem "nemecký finančný zázrak" - sa po istý čas dal sociálny štát financovať vďaka vysokému hospodárskemu rastu. Peniaze boli poruke. Teraz to už nevychádza a tmel spoločnosti sa drobí. Žiaľ, v našich národných dejinách sa ukazuje znova a znova, že Nemci sú v prípade pochybností pripravení vzdať sa slobody v prospech rovnosti.
Rovnosť si však vysoko vážia aj iné národy.
- Áno, ale rovnosť v revolučnom zmysle Francúzskej revolúcie či americkej ústavy sa tam vždy rozumie ako rovnosť občana pred zákonom. V Nemecku sa z toho stala sociálna rovnosť - čo platí aj v súčasnosti - ktorá na právnu rovnosť ľudí zvysoka kašle.
Prečo sa v Nemecku tak málo diskutuje o historických koreňoch sociálneho štátu? Prečo je sociálna politika nacistického štátu dosiaľ nepreskúmaná?
- To všetko bolo dlhý čas tabu, dokonca aj pre mňa, hoci sa touto problematikou zaoberám už 25 rokov. Existuje pre to len jeden legitímny dôvod: spočiatku sa spoločnosť chcela vyrovnať s viditeľnými zločinmi, s hromadami mŕtvol, ktoré zanechalo národnosocialistické Nemecko. Až keď tento cieľ ako-tak splnila, získali bádatelia slobodu, ktorá im umožnila venovať sa i skrytým štrukturálnym otázkam bez toho, aby mali pocit, že niečo prikrášľujú. To bol aj môj osobný prípad. Aký význam majú verejné financie v skutočnosti, si ľudia uvedomujú až teraz, tvárou v tvár bankrotu sociálneho štátu. Lebo vyvražďovanie Židov urýchľovala aj katastrofálna situácia pokladnice nacistického štátu. (hn/gaf)