Návšteva mesta pripomína trochu cestovanie v čase o niekoľko desiatok rokov dozadu, späť za železnou oponou. Návštevníka mesta omráči mohutnosť sovietskej architektúry so širokými bulvármi a zároveň všeobecná opustenosť budov aj ulíc, ktoré pripomínajú akýsi komunistický skanzen.
Mesto s veľkým množstvom hektárov zelene a obmedzenou pouličnou dopravou predstavuje nevídanú oázu pokoja, o ktorej sa iným metropolám môže len snívať. Súčasnému Pchjongjangu chýba historické jadro s krivolakými uličkami a so staručkými budovami napriek tomu, že bol založený pred päťtisíc rokmi. Severokórejčania za to vinia vojnu v rokoch 1950 až 1953. Kobercové nálety amerického letectva vtedy mesto značne zničili.
Mesto Kim Ir-sena
V srdci metropoly leží niekoľko širokých námestí a pamätníkov, na ktorých nesmú chýbať vysoké sochy Kim Ir-sena. Na kopci Mansunde stojí pamätník, na ktorom vidieť už z diaľky jednu zo sôch v celej ligotajúcej sa nádhere. Dominantou mesta je Pamätník ideí čučche, veža vysoká 170 metrov, ktorá symbolizuje severokórejskú politiku úplnej sebestačnosti. Pripomína veľkú pochodeň, v noci svieti a jej vrch pôsobí dojmom plápolajúceho plameňa. Zaujímavosťou je, že jeden z hlavných tvorcov tejto ideológie a vysoko postavený funkcionár Hwang Čang-jop v roku 1997 emigroval do Južnej Kórey a priznal, že veža neuspela a že aj vinou záplav a sucha priviedla KĽDR ku krachu.
Sivé mesto si možno z výšky prezrieť iba vo dne. V noci sa šetrí vzácnou elektrickou energiou a osvetlené sú len niektoré významné ulice, nešetrí sa však na osvetlení fresiek s veľkým vodcom.
Nechcenou dominantou je navždy nedostavaný hotel Rjongjong so sto poschodiami, ktorý mal mať 8 000 izieb a niekoľko otáčavých reštaurácií na vrchole. Výstavba je náročná a prevádzka hotela by podľa odhadov spotrebovala toľko elektrickej energie ako celý Pchjongjang.
Hlad a bieda
Už letmý pohľad na obyvateľov v Severnej Kórei pritom hovorí o tom, že v krajine je dlhodobo nedostatok potravín, ale aj ostatného tovaru, ktorý Európania považujú za úplne bežný. Prepadnuté tváre, vyziabnuté postavy a priemerná výška asi 160 centimetrov sú živým dôkazom nútenej diéty. Miestni obyvatelia na ulici sú jednotvárne a ošúchane oblečení, medzi nimi sa len letmo mihne pestrejšia dámska blúzka. Mnoho mužov nosí čierne obleky s odznakmi, ktoré znázorňujú červenú zástavu s usmievajúcou sa tvárou zosnulého "veľkého vodcu".
Prevádzka na niekoľkoprúdových triedach metropoly je minimálna. Napriek tomu stoja na hlavných križovatkách vo vyznačených kruhoch policajti a policajtky, ktorí nahrádzajú semafory. Tie sú veľmi náročné na severokórejské pomery na spotrebu elektrickej energie. Pri zopár automobiloch väčšinou ide o vozidlá japonskej výroby, ktoré sú staré 20 až 30 rokov s volantom napravo, aj keď sa v Pchjongjangu jazdí vpravo, ako v kontinentálnej Európe.
V meste jazdia električky, autobusy a trolejbusy väčšinou vyrobené v Česku, majú svoje najlepšie technické roky už dávno za sebou. Časté výpadky prúdu si možno všimnúť, keď stoja električky dlhší čas uprostred cesty. V metre využívajú vyradené vozne berlínskej podzemnej dráhy.
Za 100 Sk mesačne
Priemerný mesačný plat v KĽDR sa pohybuje medzi 5 000 a 10 000 wonmi, čo je v prepočte podľa oficiálneho kurzu 30 až 60 eur (asi 1 200 až 2 400 Sk), ale na čiernom trhu iba 2,5 až 5 eur (asi 100 až 200 Sk). Len ťažko sa dá pochopiť, čo si za to môžu kúpiť. Možno čiernobiely televízor, ktorý stojí 3 000 wonov, ale farebný je za 50 000 až 100 000. Režim pred niekoľkými rokmi ustúpil od prídelového systému a rozšíril medzi ľuďmi menu. Neurobil tak, ako je zvykom inde na svete, kvôli výraznému zlepšeniu hospodárskej situácie, ale aby sa zbavil veľkej záťaže. Zodpovednosť za zháňanie obživy nechal na zbedačené obyvateľstvo.