V posledných rokoch sa pravidelne stretávame s prípadmi takzvaného klimaskepticizmu. Niektorí ľudia neveria, že človek môže mať vážny vplyv na globálne otepľovanie, no keď sme sa v minulosti pasovali napríklad s ozónovou dierou, nemali sme taký problém priznať si, že v tom má prsty ľudská činnosť. V čom tkvie ten rozdiel?
Myslím, že významným faktorom sú nové médiá, sociálne siete, ktoré umožňujú šírenie určitej formy diskurzu omnoho viac, ako by bolo možné v minulosti. No otázka “prečo” sa dá zodpovedať pomerne jednoducho – sú jednotlivci a korporácie, ktorí boli pripravení minúť veľké sumy peňazí na propagáciu popierania zmeny klímy. Toto je veľmi dobre zdokumentované.
Prečo je tomu tak?
K otázke prečo sa dostaneme o sekundu. Dôležité je, že to spravili. A fungovalo to veľmi jednoducho, presne tak, ako iné popieracie kampane v minulosti. Najznámejším precedensom je fajčenie. Nevyvrátiteľné prepojenie medzi fajčením a zvýšeným rizikom rakoviny pľúc bolo identifikované už začiatkom 60-tych rokov veľmi serióznym výskumom. Takmer hneď, ako boli zistenia známe, však tabakové spoločnosti spustili kampaň, ktorá mala tento výskum zdiskreditovať.
Ako sa im to podarilo?
Zasadením pochybností. Toto je tiež veľmi dobre zdokumentované, vrátane interných dokumentov zverejnených v priebehu súdnych konaní. Ak ľuďom poviete, že všetci vedci sa na niečom zhodli, väčšina ľudí pravdepodobne uverí vedeckému konsenzu. No ak sa vám podarí presvedčiť ľudí, že vedci navzájom nesúhlasia, ľudia začnú počúvať svoje inštinkty, pretože veda sa zdá byť “nejasná”. A toto presne spravili tabakové spoločnosti. Minuli veľké množstvá peňazí na rozšírenie dojmu – mylného dojmu – že veda bola nerozhodná.
A spravili to isté s klimatickými zmenami?
Áno. Pochopiteľne v niektorých prípadoch to mali pod palcom rovnakí ľudia. V prípade zmeny klímy bolo jedným z cieľov kampane vytvoriť vo verejnej mienke dojem, že keď vedecká komunita hovorí o “nejasnosti”, myslia tým, že niečo nevedia. A táto snaha bola úspešná. Každý, kto vie niečo o štatistike – čo je, pripúšťam, málo ľudí – vie, že to, čo štatistici a vedci nazývajú nejasnosťou, nie je ignorancia, ale veľmi špecifická forma poznatkov. Ale to je ťažko vysvetliť bežnému človeku, ktorý bude prirodzene predpokladať, že ak si vedci nie sú istí, musí to znamenať, že nevedia, tým pádom ich netreba počúvať. Navyše, stávky sú veľmi vysoké, pretože ak je súčasný vedecký konsenzus o zmene klímy správny – a máme veľmi silné dôvody veriť, že je – potom budeme musieť transformovať, od základov, naše výrobné a konzumné procesy.
Čo to značí, ako by ste to vysvetlili?
Má to dva dôležité dôsledky. Po prvé, ľudia nechcú veriť v niečo, čo môže byť katastrofické. Preferujú tomu čeliť, až keď to nastane, radšej ako si z toho robiť starosti vopred. To sa z ekonomického hľadiska nemusí zdať veľmi racionálne, no z hľadiska ľudskej povahy je to do veľkej miery pochopiteľné. Po druhé, pravicové libertariánske spektrum spoločnosti z toho plynie obava, že potreba reagovať na zmenu podnebia bude využitá ako výhovorka na rozšírenie úlohy štátu v spoločnosti. A to nás privádza naspäť k motiváciám v pozadí kampaní na diskreditáciu klimatickej vedy.
Tak ešte raz. Prečo by niekto chcel zdiskreditovať klimatickú vedu?
Najmä preto, že ľudia, ktorí sú v pozadí takýchto kampaní, chcú zdiskreditovať predstavu “veľkej vlády”. Má to aj náboženský rozmer, minimálne v niektorých krajinách: niektorí ľudia si nevedia predstaviť, že Zem nie je naša a nemôžme si s ňou robiť čo chceme, keďže Biblia dala človeku nadvládu nad Zemou. Napriek tomu, náboženstvo pre nás v tomto kontexte nie je na globálnej úrovni až takým závažným problémom. Mnohí z tých, ktorí popierajú existenciu klimatickej zmeny bezpochyby úprimne predpokladajú, že potrebná adaptácia na zmenu klímy môže slúžiť na posilnenie úlohy vlády a preniesť spoločnosť naspäť do, povedzme, 70-tych rokov – vyššie dane, viac regulácie, a tak ďalej. A toto by podľa nich bolo veľmi zlé. Napokon, všetko sú to ľudia, ktorí dlho predtým, ako bola zmena klímy uznaná ako problém, pôsobili úspešne ako lobisti – na oslabenie role štátu.
John Crowley pôsobí v UNESCO od roku 2003. Dnes šéfuje sekcii pre etiku vedy a technológie a tímu, ktorý sa zaoberá problematikou globálnych environmentálnych zmien. Pred prácou pre agentúru OSN pracoval ako ekonóm v ropnom priemysle aj ako výskumník v Národnej nadácii politických vied Francúzskej republiky. Aktuálne tiež predsedá aj Etickej rade francúzskeho Národného múzea dejín prírody. Publikoval niekoľko odborných kníh a vyše sto akademických článkov.
Článok vznikol v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií v rámci európskeho projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj. Prezentované názory nemusia byť v súlade s názormi Európskej komisie.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
