Svet sa zmenil. Vo všetkom. Populácia Zeme klesla o miliardy a dnes už ani nikto poriadne nevie, koľko nás je, civilizácia je už len úbohým tieňom toho, čím bývala len pred dvomi storočiami.
Väčšina ľudí žije na pobreží okolo mora, ktoré sa kedysi nazývalo Severným ľadovým oceánom. To je dnes akýmsi novým “stredozemným morom”, okolo ktorého sa sústreďujú zvyšky našej civilizácie. Ďalší ľudia sú roztrúsení rôzne po svete - na zvyšku Britských ostrovov, na Novom Zélande či častiach Antarktídy a Južnej Ameriky. Vnútorné časti pevnín pokrývajú nehostinné púšte, škorpióny a plazy schopné prežiť 50- a viacstupňové teploty bez vánku.
No čo je najhoršie, svet začína páchnuť po skazených vajíčkach. Vysvetlenie tejto záhady ponúka fiktívny, no vedecky podložený scenár, ktorý predstavil paleontológ Petr Ward vo svojej knihe Under a Green Sky z roku 2007:
“Napokon sa pozrieme na povrch toho obrovského mora a kam naše oko dovidí, tam je len hladina ako zrkadlo bez spenených špičiek vĺn. To však na ňom nie je to najprekvapujúcejšie. Od brehu k horizontu sa pred nami rozkladá nekončiaca ružová farba - obrovské, jednotvárne, olejovo ružové čosi, čosi čo vôbec nevyzerá ako voda, nevyzerá ako nič z nášho sveta. Žiadna ryba nevyskočí nad hladinu, žiaden vták či iný lietajúci tvor sa neponorí do vody za potravou. Ružovú farbu prepožičiavajú moru obrovské koncentrácie plávajúcich baktérií, oceány Zeme sa pokryli 30 metrov hrubou glazúrou ružovej a zelenej bakteriálnej polievky.
To, čo tam je, však nie je život. Je to antiživot. Neďaleko páchnuceho pobrežia sa z viskózneho olejovitého povrchu prediera k nebu veľká bublina plynu nasledovaná množstvom ďalších rôzne veľkých bublín, ktoré s hlukom praskajú. Plyn, ktorý z nich vyšiel, nie je vzduch, nie je to ani len metán, plyn, ktorý vybubláva z močiarov - je to sírovodík, vyprodukovaný zelenými sirnými baktériami žijúcimi pod ich ružovými bratrancami.
A napokon je tam ešte jedno prekvapenie. Vysoko, oveľa vyššie než sú oblaky na našej Zemi, sa nachádzajú tenké mraky. Existujú v miestach, ktoré mení farbu oblohy samotnej. Stojíme pod žiarivo zelenou oblohou, ktorá páchne smrťou a jedom.”
Extrémny scenár
Ide o skutočne extrémny scenár našej budúcnosti. No podľa časti vedcov sa nedá celkom vylúčiť. Ako by k tomu mohlo dôjsť?
Zjednodušene povedané: ak by sme pokračovali v tom, čo robíme doteraz. Prípadne ak by sme do ovzdušia vypúšťali ešte viac emisií ako dnes. Až kým by sme sa nedopracovali do štádia, keď teplota stúpne natoľko, že sa v začarovanom kruhu spätných väzieb začne zvyšovať sama a vplyvom termodynamických a ďalších fyzikálnych zákonov sa zároveň naruší morské prúdenie. Historicky sa táto situácia objavila už pri 800 čiastočkách uhlíka na milión a zodpovedajúcej teplote. Tam sa môžeme pri troche “snahy” dostať už koncom tohto storočia.
A vtedy sa môže začať problém. Morské prúdy dnes zaisťujú okysličenie morskej vody, od morského dna až po hladinu. Tým držia na uzde sírne baktérie, ktoré sú prudko alergické na kyslík. Tie dnes prežívajú len v oceánskych hlbinách napríklad v okolí sírnych prieduchov.
Ak sa však morské prúdy zmenia a svoju okysličovaciu funkciu obmedzia či celkom stratia, k slovu sa dostanú sírne baktérie. A ak to bude pokračovať ďalej, tak raz môžu vytlačiť všetku alebo takmer všetku okysličenú morskú vodu potrebnú k životu a nahradiť ju “anoxickou” vodou.
Vodou, v ktorej niet kyslíka a nám priateľského života a ktorá zároveň produkuje jed, ktorý otrávi väčšinu zvierat aj rastlín. Vo vode, na súši aj vo vzduchu. A tie, ktoré neotrávi, zabije nepriamo zničená ozónová vrstva planéty, ktorá už faunu a flóru ďalej neuchráni pred ultrafialovým žiarením z vesmíru.
Canfieldov oceán
V tomto momente by sme sa už dopracovali k takzvanému Canfieldovemu oceánu. Ten predstavuje paleontologickú teóriu o príčinách vymierania druhov počas dejín planéty. Teda prinajmenšom okrem toho jedného vymierania spred 65 miliónmi rokov, kedy na Zem udrel asteroid, vyhubil dinosaury a otvoril bránu cicavcom.
Vymierania pred a po tomto najznámejšom vymieraní však prebehli pomaly, trvali milióny rokov a najhoršie z nich vyhubili 90 percent všetkého dookola. Čo bolo za nimi? Podľa teórie, ktorá presvedčila veľkú časť paleontológov a ďalších odborníkov, to bol práve ružový Canfieldov oceán, ktorý úzko súvisí s globálnym otepľovaním.
To ešte samozrejme neznamená, že sa tento proces spustí znovu. Je to stále len teória a existuje množstvo známych aj neznámych premenných, ktoré ovplyvňujú výsledok. No prinajmenšom by sme mohli vziať do úvahy fakt, že nám tým minulosť ukazuje budúcnosť, ktorú možno nevedomky tvoríme. A tiež to, že narozdiel od nás, to planéta zvládla aj zvládne znovu. No človek a civilizácia také šťastie mať nemusia.
Zvlášť ak si uvedomíme, ako veľmi sa môže zmeniť svet už pri omnoho menej výraznej zmene klímy, k čomu neomylne smerujeme.
Článok, ktorý pôvodne vznikol v rámci európskeho projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá a rozvoj, sme aktualizovali na rok 2021. Prezentované názory nemusia byť v súlade s názormi Európskej komisie.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancujú SlovakAid a Európska únia.
