Pred pár rokmi poľská produkcia HBO priniesla seriálový krimi hit Wataha o pohraničníkoch z poľsko-ukrajinského prostredia. Herec Marek Kalita tam vtedy stvárnil rolu prokurátora. Tento raz sa však rozprávame o poľsko-bieloruskej hranici, kam prišiel pomáhať ako dobrovoľník.
Prečo ste sa rozhodli prísť do Podlasia a pomáhať ako dobrovoľník?
Aj ja som si kládol tú otázku. Doteraz som bol od toho, čo sa deje na hranici, veľmi ďaleko, fyzicky aj mentálne. Všetko sa dialo akoby za sklom a poriadne som nevedel, aká je tu situácia.
Prišiel som sem, lebo som chcel pomôcť ľuďom, ktorí sú v bezvýchodiskovej a tragickej situácii. Som z generácie, ktorá si ešte pamätá poľskú emigráciu. Nie je to tak dávno, čo veľa Poliakov utekalo pred totalitnou vládou a represiami. Preto som tu, z ľudskej potreby pomáhať.
Ako vnímate veľkú polarizáciu v spoločnosti o tom, ako riešiť situáciu na hraniciach?
Máme tu štátnu politiku, o ktorej mám pocit, že sa snaží eskalovať situáciu na vlastné politické ciele. Neviem, či si pamätáte tlačovku ministra vnútra Kamińského, ktorý prichádzajúcich ľudí vykreslil ako nejaké príšery.
Stretol som sa tu s jedným politikom, hoci nemám najlepší názor na to, čo politici robia, a snažil som sa pochopiť logike ich myslenia. Je fajn, že niekto príde osobne a zaujíma sa o situáciu, ale je to taká ad hoc intervencia. V skutočnosti neexistuje žiadny spoločný postup opozície, ktorá by sa s tým naozaj pokúšala niečo urobiť. Zatiaľ nevidím ochotu opozície zobrať na seba toto riziko a konať.
Čo sa dá z vášho pohľadu robiť?
To, čo už mesiace robia dobrovoľníci spolu s miestnymi, teda pomáhať v teréne. Druhá vec je hovoriť o tom verejne aj doma so známymi a vzdelávať ľudí, aby si nemysleli, že sem prichádzajú diabli. Som tu aj vďaka mojím kolegom – hercom z divadla, ktorí tu boli predo mnou. Postupne sa ľudia do tejto komunity pridávajú. Moja rola môže byť teda taká, že budem presviedčať ľudí, aby sem prichádzali pomáhať ako dobrovoľníci. Je veľmi dôležité pomôcť ľuďom v núdzi.
Čo ak vám niekto povie, že nemôže len tak prísť? Ľudia majú práce, svoje rodiny, je to legitímny dôvod.
Samozrejme, nebudem nikoho nútiť a nie každý má toľko času. Určite sa nebudem sťažovať na niekoho, kto sa musí postarať o rodiny a blízkych. Aj ja mám rodinu. Tu na mieste som pochopil, že treba veľa vecí vyvažovať a nájsť si nejaký balans, ako fungovať. Hraničná stráž sa napríklad pri našej intervencii správala slušne. Treba si uvedomiť, že pohraničníci, policajti a armáda tiež majú svoje rodiny. Snažme sa pochopiť aj to, možno im to pomôže a na ľudí z iných krajín sa budú pozerať inak. Aspoň v to dúfam.
Viacerým dobrovoľníkom, ktorí informujú o situácii, ale veľa známych hovorí, že sa ich snažia o niečom presviedčať a vzbudzujú v nich pocit viny. Hoci to nie je ich zámerom.
Nie každý je v stave sem prísť, to je v poriadku. Ani ja som doteraz nebol angažovaným človekom. Chodil som na protesty, to áno, ale nikdy som nič takéto neorganizoval. Môj pocit viny však tak narastal, že som s tým musel niečo urobiť. Moje svedomie mi nedovolilo nečinne sedieť a prizerať sa tomu.
Zmenil sa nejako váš pohľad na situáciu po tom, čo ste priamo začali pomáhať?
Viem, že od istého času v Poľsku neplatia zákony a ľudia v lesoch nemajú žiadne práva, aj keď by ich podľa zákona mali mať. Poľsko porušuje práva aj svojich obyvateľov, lebo núdzový stav vláda interpretuje tak, že do zóny pri hraniciach neumožňuje vstúpiť ani novinárom, ani humanitárnym pracovníkom. To je paradox celej situácie.
Spoznal som aj príbehy miestnych, ktorí sú za pomoc v lesoch vystavení hejtu a vylúčeniu. Je dôležité vysloviť aj im podporu, lebo jedna vec je situácia ľudí v núdzi, no potom sú tu aj ekonomické problémy celého regiónu. Je to turistický región, veľa obyvateľov žilo z cestovného ruchu a teraz kvôli situácii prichádzajú o príjem. Bolo by dobré podporiť verejne aj ich, možno pozvať sem viac ľudí a vyjadriť im podporu.
Rozhovor vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
