Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
10.01.2022, 00:00

Niektorí ľuďom v lesoch pomáhajú, iní ich nahlasujú polícii

Obyvatelia na poľsko-bieloruskej hranici čelia neľahkej morálnej dileme.

Niektorí ľuďom v lesoch pomáhajú, iní ich nahlasujú polícii
Zdroj: Michaela Nagyidaiová / Paulina žije v Bialowieži, ktoré leží v zóne výnimočného stavu.

Pohraničná obec Bialowieža leží v zóne, kam sa po vyhlásení výnimočného stavu nedostanú medici, humanitárni pracovníci či novinári. Ľudí v lese tak ratujú domáci obyvatelia, ktorí zverejnili otvorený list úradom s prosbou o pomoc. „Máme morálnu voľbu, buď ľuďom pomôcť, alebo ich nechať umrieť v lese. Preto sme aj v liste písali, že sa cítime veľmi osamelí. Vláda nás v tom nechala samých,“ hovorí biologička Paulina, ktorá v obci žije.

Bývate v obci Bialowieža, ktorá leží v zóne výnimočného stavu, kam sa medici, humanitárni pracovníci ani novinári nedostanú. Ako sa tam žije? 

Na uliciach je to celkom pokojné a prázdne. Je tam samozrejme veľa policajtov, vojakov a obrnené vozidlá. Vrátila som sa len nedávno z dvojmesačnej pracovnej cesty, čiže ľudí v lesoch som nevidela. Našla som po nich len stopy, oblečenie, obaly od jedla a podobne.

Prednedávnom ste ako kolektív obyvateľov zverejnili otvorený list pod názvom Bialowiežská Humanitárna Akcia s apelom na úrady, aby vám umožnili pomáhať ľuďom v lese. Ako to vzniklo?

Nie je to oficiálne hnutie, vzniklo to organicky v skupine ľudí, ktorá pomáha. Hlavná idea bola nahlas povedať, že nerobíme nič zakázané. Nesústredíme sa na žiadne politické riešenia, nemáme názory, ako by to malo byť organizované. Vieme len to, že pri našich domoch sú ľudia, ktorí sú v hrozných podmienkach a umierajú. Je našou morálnou povinnosťou pomôcť im. Moji známi hovoria, že pomáhať a organizovať všetko potajomky stojí veľa energie. Nie je jednoduché žiť takýto dvojaký život. Preto si povedali, že budú pracovať ako kolektív a ten psychologický tlak trošku povolil.

Prečo doteraz museli ľudia potajomky organizovať pomoc?

Ľudia v lesoch nechcú, aby ich našla polícia či armáda, pretože sa boja, že ich vyvezú za hranicu. Pre mnohých z nich, vyčerpaných, hladných a premrznutých, sa to rovná smrti. Takže domáci pohraničnú stráž neinformujú, pokiaľ si to ľudia vyslovene neželajú, alebo v prípade, že potrebujú okamžitú hospitalizáciu. 

Ďalšia vec je, že domáci sa báli ľudí, ktorí chodia po lesoch a hľadajú utečencov, aby im ublížili, pretože ich tu nechcú. A báli sa, že ublížia aj im. V Hajnówke je totiž veľa pravicových extrémistov. Zopár mojich priateľov už dostalo výhražné správy. Je to zložitá situácia, niektorí ľuďom v lesoch pomáhajú, iní ich prenasledujú.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová

To sa naozaj deje?

Áno. Viem, že niektorí aktívne chodia po lesoch, hľadajú utečencov a potom ich nahlasujú pohraničníkom. Už bol aj medializovaný prípad troch ľudí, ktorých napadli miestni. 

Bialowieža má vyše dvetisíc obyvateľov. Koľko ľudí asi pomáha?

Odhadujeme, že je nás okolo sto. 

Pozdĺž celého pohraničia sú policajné kontroly, ktoré kontrolujú vstup do zóny. Akú máte s nimi skúsenosť?

Každý deň nás zastavia pri príchode a odchode z Bialowieži. Niekedy nám kontrolujú dokumenty, inokedy prehľadajú kufor auta a pozerajú, kto sedí v aute. Z mojej skúsenosti boli väčšinou priateľskí, ale viem aj o prípadoch, kedy nie. Pre mňa je to ťažké posúdiť, nepriateľskí sú k tým, ktorých podozrievajú, že pomáhajú. 

Spomínali ste, že ste sa len nedávno vrátili do mesta. Ak bude treba ísť do lesa, pôjdete?

Úprimne? Neviem. Je dôležité myslieť na osobné hranice. Každý, kto sa rozhodne pomáhať, by si mal premyslieť, čo ešte dokáže zvládnuť a či sa bude cítiť bezpečne. Moja kamarátka, ktorá v tom žije od začiatku, bola na pokraji zrútenia. Lokálnej komunity sa však nikto nepýtal, či to robiť chcú a nikto iný tu nie je. Písali sme to aj v otvorenom liste, máme morálnu voľbu, buď ľuďom pomôcť, alebo ich nechať umrieť v lese. Hoci aj naša pomoc je veľmi krátkodobá. Preto sme aj v liste písali, že sa cítime veľmi osamelí a v celej situácii stratení. Vláda nás v tom nechala samých.

Zdroj: Michaela Nagyidaiová

Zdroj: Michaela Nagyidaiová

Viacerí lokálni obyvatelia mi povedali, že je to voči nim nefér, lebo sa rozhodlo za nich.

V tejto zóne čelíme veľmi náročným morálnym rozhodnutiam, no nedá sa im vyhnúť, lebo občas skrátka stretnete ľudí v lese. Zo zdravotníckeho hľadiska na to vôbec nie sme pripravení. Ja nemám žiadnu skúsenosť, ako rozpoznať, či človek umiera alebo nie. Možno vo veľmi dramatickej situácii, ale nikdy som ľudí v kritickom stave nevidela. Okrem tejto pomoci máme aj prácu a rodiny, o ktoré sa musíme starať. Je to veľmi vyčerpávajúce nielen psychicky, ale aj fyzicky. Veľa ľudí už skrátka nevládze. 

Rozprávate sa doma o tejto situácii?

Moji najlepší priatelia aktívne pomáhajú. Keď som sem prišla, cítila som sa dobre a myslela som, možno trochu naivne, že by som ich mohla trochu rozveseliť. Nie som ešte tak unavená a nezažila som veľmi ťažké situácie ako oni. Takže to je to, čo sa snažím teraz robiť. Postarať sa o svojich priateľov.

Máte ako kolektív k dispozícii nejakú psychologickú podporu?

Keď sme zverejnili list, dostal sa k nám zoznam psychológov a psychiatrov, ktorí sa ponúkli, že nám pomôžu zadarmo, ak bude treba. Nielen ľuďom, ktorí pomáhajú v lesoch, ale aj miestnym, ktorí žijú v zóne a cítia sa zle, už len preto, že v tom žijú mesiace.

Takže hodnotíte pozitívne, že ste sa ako kolektív stali viditeľnými?

 Áno. Z bezpečnostných dôvodov a aj preto, aby sme ako skupina mali väčší vplyv. A aby sme dostali aj podporu zvonka, čo sa aj stalo. Podporuje nás veľa organizácií aj jednotlivcov. Dokonca aj podporné správy na Facebooku sú dôležité najmä pre tých, ktorí sa v tom cítili osamote. Ľudia v Bialowieži vedia, že sa to len tak rýchlo neskončí, preto sa musíme pripraviť na dlhšie pôsobenie a nemôžeme rýchlo vyhorieť. 

Veľa aktivistov a dobrovoľníkov je už tak vyčerpaných, že nevládzu už ani komunikovať s médiami. Myslíte, že sa dá v takom režime fungovať dlhodobo?

Možno je to tým, že my lokálni sa nesústredíme len na to, čo sa deje. Myslím, že to je z psychologického hľadiska dôležité. Máme svoje roboty, na ktoré sa vieme sústrediť, rozprávame sa o deťoch, ako sa im darí v škole a podobne. Nie som aktivistka, neviem, ako to vyzerá, ale ak všetky svoje aktivity, sústredenie a myšlienky na sto percent venujete len tejto pomoci, musí to byť veľmi vyčerpávajúce. 

Nebojíte sa, že zviditeľnenie kolektívu prinesie aj veľa hejtu?

Neviem porovnať, či hejt rastie alebo nie. Viem, že známym sa vyhrážali. Pravdepodobne máte pravdu, ale také správy sa snažím nečítať. 

Zdroj: Michaela Nagyidaiová

Miestni sa boja rozprávať sa s médiami, najmä ak aktívne pomáhajú v lesoch, čo je pochopiteľné. Prečo ste sa rozhodli sa so mnou stretnúť?

Lebo nik iný nestíhal. Musíme sa rozprávať s médiami, najmä keď sme sa rozhodli nepracovať v utajení. Situácia každého prekvapila. Vedela som, že to bude veľká vec, ale že až tak, to som nečakala. Niekedy je ťažké vyznať sa v tom. Máme aj priateľov, ktorí pracujú v kanceláriách pohraničnej stráže. Moja známa pomáhala s presunom veľmi vážne chorej ženy do nemocnice. Na kontrolnom stanovišti ju zastavili policajti. Niektorých z nich poznala, pretože spolu chodia hrávať volejbal. Nakoniec ich pustili.

Keď sa toto skončí, myslíte, že vzťahy v komunite sa zmenia?

Myslím, že je to podobné, ako v prípade boja za záchranu Bielovežského pralesa, ktorý chceli vyrúbať v roku 2017. Národný park je súčasťou svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a vtedy boli oň veľké spory. Nie je to teda prvá situácia, kedy naša komunita zažíva veľký nápor. Snažíme sa byť spolu, hráme spolu volejbal, naše deti chodia do rovnakej školy. 

Vo vašej dedine je jeden z hraničných priechodov s Bieloruskom. Aké boli predtým vzťahy s druhou stranou?

Vzťahy s Bieloruskom boli predtým veľmi dobré. Veľa z miestnych sa hlási k bieloruskej menšine. Pár rokov to bol pekný čas. Máme tam rodiny, chodievali sme tam na nákupy a návštevy. Dalo sa chodiť aj na spoločný cyklovýlet po pralese, ktorý sa tiahne aj na bieloruskú stranu. To bolo ešte všetko predtým.

Rozhovor vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia. 

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.