Podarilo sa mu natočiť zábery, ktoré nezíska len tak niekto. Nórsky režisér Adel Khan Farooq sa dostal priamo k islamistickému náborárovi v Osle, ktorý otvorene hovoril na kameru.
Vznikol tak dokument, o ktorom Farooq spolu s ďalším tvorcom, režisérom Ulrike Rolfsenom, prehovorili pre iDNES.cz.
Čo vás viedlo k natočeniu dokumentu Nábor pre džihád o islamistickom náborárovi Ubaydullahovi Hussainovi?
Adel Khan Farooq (A. K. F.): Zaujíma ma extrémizmus všeobecne ako téma a tiež príčiny, prečo k nemu skĺzavajú ľudia, ktorí nie sú úplne súčasťou spoločnosti. V prípade Ubaydullaha sme chceli zistiť, či napríklad nastal nejaký moment v jeho detstve, ktorý by ho zmenil. Ja som moslim rovnako ako on, ale vôbec som nezdieľal jeho hodnoty a ideológiu. Preto nám pochopenie toho, prečo sa stal tak extrémistickým, mohlo pomôcť k pochopeniu jeho činov.
Podarilo sa vám teda zistiť, kedy nastal ten zlom, že sa z chlapca vychovávaného v Nórsku stal islamistický náborár?
A. K. F .: Vlastne tak celkom nie. Povedal, že zažil "precitnutie" počas 11. septembra (teroristické útoky v USA v roku 2001 - pozn. red.), Keď podľa svojich slov pochopil, že sa vedie vojna proti moslimom. Už vtedy bol v kontakte s radikálnym islamistickým vodcom žijúcim v Británii, a myslím, že to bol bod v jeho živote, kedy chcel zistiť, kým naozaj je a kam patrí. Nepovedal nám to priamo, ale podľa nás existuje spojitosť medzi jeho nezačlenením do komunity počas detstva a následným nájdením srdečnosti a lásky v skupine, ktorá síce poskytuje doposiaľ nepoznanú starostlivosť, ale zároveň má nebezpečnú ideológiu.
Vo filme ste zachytili, ako Ubaydullah zradikalizoval dvoch mladých Nórov, ktorí nepochádzali z imigrantského prostredia. Čo takých ľudí na radikálnom islame láka?
A. K. F .: Neviem, čo práve na radikálnom islame, ale Ubaydullah podľa môjho názoru cielil na zraniteľné, citlivé duše. Jedincov, ktorí mohli mať ťažké detstvo a ktorí teraz nevedia, čo so sebou ďalej robiť. Ľudí, ktorí chcú objaviť sami seba a tiež to, či svet ponúka niečo viac.
Verím, že oboch chlapcov mohla ľahko naverbovať iná skupina, napríklad pravicových extrémistov, pretože tie človeku tiež ponúkajú vrelé prijatie a pocit, že niekam patrí. Vyvolajú pocit, že človeka konečne niekto počúva, podporuje ho a skrátka je mu nablízku. Týmto spôsobom Ubaydullah "natiahol ruku" k tým, ktorí boli práve vo fáze sebapoznávania.
Asi sa zhodneme, že podobné islamistické skupiny vníma väčšina ľudí negatívne. Akí sú tí ľudia naozaj?
A. K. F .: Čo ma pri natáčaní naozaj zasiahlo a čo je vlastne dosť nebezpečné, akí otvorení, vrelí a starostliví sú. Nebola tam vidieť žiadna nenávisť, navzájom si pomáhali a podporovali sa. Je to trochu desivé, pretože práve kvôli tomu si zraniteľní ľudia neuvedomia žiadne nebezpečenstvo. Keď sú tam nováčikovia, nepozerajú sa na skupinu ako na islamistov, radikálov, ale ako na bratstvo, ktoré sa o nich dokáže postarať.
Ako sa vám vôbec podarilo sa medzi nich dostať, a to priamo k ich vodcovia Ubaydullahovi?
A. K. F .: Pomohlo mi, že som tiež moslim, navyše sme toho mali veľa spoločného. Obaja máme pakistanských rodičov, hovoríme rovnakým jazykom, takže sme sa okrem nórčiny mohli baviť aj urdčinou.
Myslím, že vďaka tomu som získal jeho dôveru a prístup, ktorý ostatní novinári iných etnických príslušnosťou nedostali, hoci ako som povedal, nezdieľal som Ubaydullahove postoje a názory. Vedel som ale, že sám dokument nemôžem natočiť, spojil som sa preto s Ulrikom. Ulrik moslim síce nie je, svojím spôsobom ale táto kombinácia nás dvoch Ubaydullahovi vyhovovala. Bol proti tomu, keď niekto vieru opustil, ale fakt, že Ulrik nikdy moslimom nebol, v ňom zrejme vzbudzoval istú dôveru.
Medzi islamskými radikálmi ste strávil veľa času a dozvedal sa stále viac o tom, čo robia. Nebál ste sa, že sa v určitú chvíľu vaše natáčanie stane problémom, alebo dokonca nebezpečenstvom pre vás?
A. K. F .: Myslím, že som si celkom neuvedomoval hĺbku toho, čo vytvárame, alebo dôsledky. V jednej chvíli to bolo úplne zdrvujúce, keď došlo k útokom na Charlie Hebdo (teroristický útok na redakciu satirického týždenníka v Paríži v roku 2015 - pozn. red.). To bol zlom, pretože to bol útok na novinárov všeobecne, teda aj na nás. Veľa sme potom premýšľali, či by Ubaydullah oslavoval aj útok, pri ktorom by sa niečo stalo nám. Prinútilo nás to sa pýtať, či máme vôbec ten film za potrebné natočiť. Čo tým získame?
Avšak som sa nikdy necítil ohrozený, pri našich diskusiách s Ubaydullahom sme žiadnu nenávisť nepreberali, naopak sme sa bavili o normálnych veciach, napríklad o futbale. Samozrejme nastali aj momenty, kedy som nevedel, čo sa stane, napríklad pri odlete jedného z mladíkov do Sýrie. Vtedy vo filme Ubaydullah hovorí, že o tom vedia len štyria ľudia a ak sa to dostane von, vyzradil to jeden z nás. A kto z tých štyroch bol najmenej dôveryhodný? Samozrejme ja. Chcel som však byť pri tom, aby som zistil, aký je vzťah toho chlapca s Ubaydullahom a čo vedie osemnásťročného Nóra k odchodu do krajiny zmietanej vojnou.
Bezpochyby nastali chvíle, kedy ste s Ubaydullahovým konaním nesúhlasil. Mali ste niekedy nutkanie zasiahnuť?
A. K. F .: Samozrejme som sa mnohokrát v duchu pýtal, prečo to robí. Je nutné byť tak extrémny? Ako môže ako nórsky občan využívať výhody demokratického štátu a slobody na to, aby okolo seba rozhadzoval svoju ideológiu? A určite som sa cítil pohoršene, napríklad keď oslavoval teroristické útoky, pretože tým vlastne vyzdvihoval vrahov.
Ale nikdy som ho nechcel konfrontovať tak, ako to robili ostatní novinári. Priamo sa ho pýtali: Podporujete Islamský štát? Podporujete popravy? Takto som pracovať nechcel, skôr som chcel byť akousi muchou na stene, aby som ho ľuďom mohol ukázať v tom správnom svetle. Mám za to, že v prípade priamej konfrontácie by sme ho skôr stratili.
Napriek tomu sme ho nakoniec konfrontovať museli, po útokoch na klub Bataclan (teroristický útok na hudobný klub v Paríži v roku 2015 - pozn. red.). Boli tam otázky, pri ktorých sme cítili, že na ne diváci budú chcieť poznať odpovede. Ulrike sa podarilo s ním urobiť posledný rozhovor, ktorý to svojím spôsobom uzavrel.
Nakoniec z toho nebol len dokument o moslimoch, ale aj o slobode tlače. Aké dôležité bolo bojovať za ňu, nielen z hľadiska dokončenia filmu, ale všeobecne?
Ulrik Rolfsen (U. R.): Ja som bol tým zodpovedným za produkciu filmu, strih a pod. Potom, čo polícia zabavila náš materiál, som si uvedomil, aký dôležitý by tento prípad mohol byť pre celú mediálnu sféru v Nórsku.
Ak by totiž polícia dostala povolenie na takéto správanie, znamenalo by to precedens k ďalším prípadom a žiadne zdroje by už nikdy nechceli svedčiť médiám z obáv o svoju identitu. Bolo zložité brániť naše práva a stáť si za svojím, pretože ľudia samozrejme tvrdia "ide o terorizmus, dajte polícii všetko, čo máte."
Avšak polícia a my máme rozdielne role, oni vyšetrujú a udržujú bezpečnosť a úloha nás filmárov je osvetľovať temné zákutia našej spoločnosti. A je ťažké presvedčiť spoločnosť, ktorá si pod "ochranou zdrojov" predstavuje ochranu kriminálnikov. Lenže ono to tak nie je. Naozaj je to o ochrane informácie, ktorú zdroj poskytuje, aby sa ju spoločnosť mohla dozvedieť.
Ako postupuje nórska polícia proti džihádistickým náborárom, je dostatočne efektívna?
A. K. F .: V tomto prípade Ubaydullaha už dlhšiu dobu sledovali a odpočúvali, takže vedeli, čo sa deje. Podobné skupiny bývajú pod dozorom takmer na každom kroku.
Keď sa vrátime späť na začiatok, aký veľký problém tvoria islamisti v Nórsku? Nájdu sa podobní vodcovia ako Ubaydullah?
A. K. F .: Mnoho z nich je stíhaných, veľa ich zomrelo v Sýrii. Ja však vidím väčší problém v mnohých extrémne pravicovo orientovaných skupinách nielen v Nórsku, ale aj v západnej Európe. Nedostáva sa im toľko pozornosti, pretože novinári častejšie referujú o radikálnych islamistoch. Avšak tieto pravicové skupiny sú väčšie, mocnejšie a hlavne tichšie. Nie je o nich toľko počuť, avšak nesmieme zabudnúť, že jediný človek, ktorý v Nórsku vykonal teroristický útok, bol beloch, kresťan, ktorý bol proti moslimom a imigrantom. Podľa mňa sa na toto často zabúda, keď dôjde k nejakým útokom vykonaným moslimami.