Krajina je vďaka Čiernemu moru vyhľadávanou turistickou lokalitou. Susedí s Rumunskom, Tureckom, Gréckom, so Srbskom a s Macedónskom. Počet obyvateľov sa blíži k hranici 8 miliónov. Keďže ústava nepozná pojem národnostné menšiny, rozdeľuje obyvateľstvo podľa etnickej príslušnosti. Okrem bulharského etnika je dôležitá aj turecká a rómska etnická skupina. Až 88 percent obyvateľov sa hlási k pravoslávnej cirkvi, časť ľudí vyznáva aj islam. Naopak, katolíkov je len necelé percento. Oficiálny jazyk je bulharčina, mena bulharský lev. Hlavné mesto je Sofia.

Stopa vedie do Ríma
Kultúrne korene krajiny siahajú do čias Rímskej ríše. Historicky významnejší je však vplyv Turecka. Možno aj preto sa v stredoveku Bulharsko nestalo krajinou, kde by rástli hrady a zámky, ako to bolo v strednej Európe. Spod vplyvu tureckej nadvlády sa vymanilo až začiatkom 20. storočia. Po prvej a neskôr aj druhej svetovej vojne sa Bulhari opätovne museli vzdať časti svojho územia. Zaradenie do východného bloku a nastolenie komunistického režimu znamenalo pre krajinu zastavenie ekonomického vývoja. Až revolučné obdobie na konci 20. storočia umožnilo nástup reforiem a zmeny politickej orientácie.

Tam, kde skončil Živkov
Demokratické zmeny sa začali v novembri 1989 rezignáciou Todora Živkova. V prvých demokratických prezidentských voľbách zvíťazil Želju Želev, jedna z vedúcich osobností demokratizačného hnutia. V júli 1991 bola prijatá nová demokratická ústava, v októbri sa konali parlamentné voľby. Bulharsko je parlamentnou republikou. Hlavou štátu je prezident Georgi Parvanov. Na čele vlády stojí premiér, od septembra 2005 je ním socialista Sergej Stanišev. Krajina pôsobí v rôznych medzinárodných organizáciách. V rokoch 2002 - 2003 bolo Bulharsko nestálym členom Bezpečnostnej rady OSN. Od roku 2004 je členom NATO.