Násilie a diskriminácia náboženských skupín vládami a súperiacimi náboženstvami dosiahli nové najvyššie hodnoty vo všetkých oblastiach sveta, okrem Ameriky. S týmto záverom prišla pred časom správa Pew Research Center, ktorú zverejnila agentúra Reuters.

Sociálne nepriateľstvo, ako napríklad útoky na menšinové náboženstvá alebo nátlak na dodržiavanie istých noriem, evidovali v jednej tretine z 198 krajín a území, ktoré boli predmetom prieskumu v roku 2012.

V správe sa uvádza, že najvyššia miera sociálneho nepriateľstva a intolerancie v súvislosti s náboženstvom, je v Pakistane, Afganistane, Indii, Somálsku a Izraeli. Podľa rozsiahlych údajov tejto správy naopak najmenšia miera nepriateľstva sa vyskytuje v krajinách, kde žijú hinduisti a budhisti. Tam zaznamenali v posledných šiestich rokoch nižšie úrovne nepriateľstva a malú zmenu.

Otázka vzájomnej tolerancie je aktuálna aj v Európe. Tá zaznamenala najväčší medián nárastu nepriateľstva voči náboženským skupinám.

Môže za to Boh?

Na otázku, či je náboženstvo najväčším pôvodcom konfliktov, nedávno odpovedali štyria austrálski spisovatelia v knihe s názvom „For God’s sake“, ktorej úryvky zverejnil britský denník The Guardian.

Rachel Woodlocková, spisovateľka vyznávajúca islam, v nej píše, že konflikty prameniace z rozdielnych vierovyznaní nemajú iba celosvetový význam, ale sú prítomné aj za zavretými dverami domácností. Sama žije v multikultúrnej rodine a do nepríjemných situácií sa dostáva pri bežných rodinných stretnutiach.

„Raz sme s mužom dcéru zobrali na návštevu k našim blízkym – katolíkom. Ešte predtým som sa však uistila, že jej neponúknu bravčové. O niekoľko dní som aj tak dostala menší infarkt, keď mi moja svokra oznámila, že malej dala bravčové párky a vraj jej veľmi chutili. Mala som čo robiť, kým som to predýchala,“ spomína.

Woodlocková ďalej priznáva, že náboženstvo je jednou z hlavných čŕt niektorých historických konfliktov a najmä poslednej vlny moderného terorizmu. Korán podľa nej uznáva ľudskú náchylnosť ku konfliktu a dáva povolenie na obrannú vojnu. Niektorí radikáli práve tento fakt interpretujú po svojom a používajú ho na ospravedlnenie teroristických útokov.

Nepotrebovali Boha ako zámienku

Židovský spisovateľ, Antony Loewenstein, si pre zmenu myslí, že ohavností bolo - aj je - na svete dosť aj takých, ktoré nie sú motivované vierou v Boha. „Dnes vidíme rastúcu bitku na Blízkom východe medzi šíitmi a sunnitmi, Židovský štát, ktorý rozpútal militantnosť voči kresťanským a moslimským Palestínčanom. Nemám preto žiadne ilúzie o tom, že náboženstvo sa bežne používa na ospravedlnenie žalostných zločinov,” tvrdí.

Zároveň však podotýka, že 20. storočie je plné príkladov, keď režimy nepotrebovali “Boha ako zámienku na spáchanie genocídy proti vlastnému štátu.“ Píše konkrétne o Stalinovom Sovietskom zväze či Maovej Číne.

Zaujímavý je aj názor spisovateľky Jane Carovej, ktorá sa otvorene hlási k ateizmu. „Vyznávači náboženstiev už vraždili v histórii v mene svojho boha, nebola som však schopná nájsť žiadne dôkazy, že by ateisti zabíjali nikoho v mene ateizmu. Ľudia sú vo všeobecnosti pripravení bojovať a zabíjať iba v mene niečoho. Môže to byť boh, ale môže to byť aj politická filozofia - ako nacizmus alebo komunizmus. Mnohí bojujú za vlastenectvo v mene  krajiny, kmeňa alebo rasy. Ale žiadny človek, zatiaľ nebojoval v mene ateizmu. Nikto doposiaľ nechodil po námestiach a nevykrikoval: „Žiadny Boh!“.“

Problémom sú ľudské interpretácie

Intolerancia do určitej miery vzniká rôznymi výkladmi a interpretáciami viery.

Biblia napríklad tvrdí, že ženy sa majú “poddať svojim vlastným manželom, tak ako sa poddávajú Pánovi”. “Lebo manžel je hlavou ženy, pretože Kristus je hlavou cirkvi, jeho telom, ktorého je Spasiteľom,“ píše sa v nej.

Dnes pritom kresťanský, západný svet zdôrazňuje význam rovnosti mužov a žien.

Rachel Held Evansová vo svojej knihe „A Year of Biblical Womanhood“ vysvetľuje, že v biblických časoch boli ženy doslova majetkom ako hovädzí dobytok a otroci.

„Biblia však ďalej pokračuje tiež povzbudzovaním manželov, aby milovali svoje manželky, ako Kristus miluje cirkev. To, čo ľudia potrebujú z tohto verša pochopiť, nie je to, ako by sa ženy mali podriadiť svojim manželom, ale ako by sa mali všetci podriadiť jeden druhému, ako to robil Kristus vzhľadom k cirkvi,“ píše autorka.

Zneužívanie pojmov

Podobne je to aj v islame. Jedným z najčastejších slov, ktorý vyvoláva interpretačné vášne, je pojem “džihád.”

Americká mimovládka Islamská najvyššia rada v Amerike na svojej webovej stránke vysvetľuje chápanie džihádu takto: „Arabské slovo „džihád“ sa často prekladá ako „svätá vojna“, ale v čisto jazykovom zmysle slova „džihád“ znamená zápas alebo úsilie. Arabské slovo pre vojnu je „al-harb“.

Ako je opísané v Koráne a učeniach Proroka Mohameda, „džihád“ má veľa významov. Ak je potrebný džihád na ochranu ľudí pred ostatnými, môže sa to uskutočniť pomocou akýchkoľvek prostriedkov od diplomatických a ekonomických, až po politické. Ak neexistuje žiadna mierová alternatíva, islam tiež umožňuje použitie sily, ale existujú prísne pravidlá angažovanosti. Nevinné osoby - napríklad ženy, deti alebo invalidi - nesmú byť nikdy poškodené a musí byť prijatý akýkoľvek mierový návrh od náprotivkov.

Vojenská činnosť je preto len jedným z mála prostriedkov džihádu. Koncept džihádu bol však interpretovaný mnohými politickými a náboženskými skupinami, často sa radikálnymi islamistickými skupinami zneužíva na politický boj. Moslimskí filozofi ale tvrdia, že zneužitie džihádu je v rozpore s islamom.

Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.