„Zopakujme si to znova: súčasťou fínskeho manévrovacieho priestoru a slobody rozhodovania je aj možnosť vojenského spojenectva a žiadosť o členstvo v NATO, ak sa k tomu rozhodneme,“ vyhlásil na prelome roku fínsky prezident Sauli Niinistö.
Tiež premiérka Sanna Marinová zdôraznila, že každá krajina má právo slobodne si tvoriť svoju bezpečnostnú politiku. „Dokázali sme, že sa vieme poučiť z minulosti. Nenecháme sa pripraviť o svoj manévrovací priestor,“ odkázala tridsaťšesťročná politička do Moskvy.
Politickí lídri v Helsinkách tak reagovali na slová ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova. Ten sa minulý týždeň nechal počuť, že vstup Fínska a Švédska do NATO „by mal závažné vojenské a politické dôsledky, ktoré by si vyžiadali adekvátnu odpoveď ruskej strany“.
Silné slová šéfa ruskej diplomacie treba vnímať v kontexte napätia medzi Moskvou a NATO. Rusko v posledných mesiacoch hromadí vojenské jednotky okolo hraníc Ukrajiny a požaduje záruky, že sa Aliancia nebude rozširovať na východ a nebude rozmiestňovať zbrane v jeho susedstve.
Proces finlandizácie
Západ síce ruské požiadavky odmieta, zároveň však nechce Moskvu vyprovokovať k ďalšej možnej agresii, a tak opatrne prikývol na rozhovory.
Rokovania rady NATO-Rusko, ktoré sa v posledných rokoch schádzali len sporadicky, by sa mali konať 12. januára. O dva dni skôr by mali prebehnúť obdobné rozhovory medzi Washingtonom a Moskvou.
Napätie okolo Ukrajiny a ruských požiadaviek pozorne sledujú aj Fíni, ktorí majú s Ruskom svoje vlastné skúsenosti.
V 19. storočí boli súčasťou ruského impéria a v rokoch 1939 až 1940 zviedli so ZSSR „zimnú vojnu“, v ktorej síce prišli o Karéliu, ale vďaka úpornej obrane ubránili svoj štát a značne pošramotili prestíž Červenej armády.
Počas studenej vojny Fínsko v snahe uchovať si nezávislosť podriadilo zahraničnú politiku záujmom Moskvy: vyhlásilo neutralitu, odmietlo Marshallov plán a zaviazalo sa k hospodárskej spolupráci so ZSSR.
Pojem finlandizácie dnes označuje proces, keď malý štát prispôsobuje svoju politiku mocnému susedovi – mimochodom práve vo „finlandizácii Ukrajiny“ Miloš Zeman v roku 2014 videl riešenie ukrajinského konfliktu.
Debaty o neutralite
Treba povedať, že o ukončení neutrality a vstupe do západného systému bezpečnosti sa vo Fínsku od rozpadu Sovietskeho zväzu debatuje opakovane.
Fínska armáda sa po boku členských štátov NATO zúčastnila misie KFOR, angažmán v Afganistane a zapojila sa do misie EÚ na výcvik bezpečnostných zložiek v Mali.
Ako poznamenáva denník The Financial Times, súčasné vyhlásenia prezidenta a premiérky pripomínajú intenzívnu debatu o vstupe do NATO, ktorá sa v Helsinkách rozvinula po ruskej anexii Krymu a vpáde do Donbasu. Ostatne Fínsko vtedy podpísalo dohodu s NATO o organizovaní spoločných manévrov na svojom území.
Ani opoziční politici dnes nezostávajú bokom. „Rusko nedávno naznačilo, že vstup Fínska a Švédska do NATO by ho donútil k vojenskej reakcii. Také vyhlásenia sú hanebné a vypovedajú viac o skutočných cieľoch Ruska ako o úmysloch Fínska či Švédska. Fínsko pre Rusko nepredstavuje žiadnu hrozbu,“ uviedol šéf opozičnej Národnej koaličnej strany Petteri Orpo.
Politici však musia počítať s tým, že nápad na prihlášku do NATO by sa u verejnosti nestretol s veľkým nadšením. Posledný prieskum z minulého roku ukazuje, že vstup do Aliancie podporuje 26 percent Fínov, 40 percent je proti.
Odpor proti členstvu je však najnižší za posledné roky - ešte predvlani bol o päť percentuálnych bodov vyššie. Čím ďalej viac Fínov naopak hľadí s nedôverou na Rusko, za vojenskú hrozbu ho označilo 60 percent respondentov októbrového prieskumu think-tanku Eva.
Zatiaľ čo myšlienka na vstup do Aliancie zostáva skôr chimérou, fínski politici aspoň ponúkajú svojim európskym a americkým kolegom radu odskúšanú dekádami stretávania sa a zápasenia s východným susedom: ak si pred Rusmi kľaknete na kolená, nebudú vás rešpektovať.
„Kedykoľvek sa hlavným cieľom veľmocí stala snaha vyhnúť sa vojne, bol medzinárodný systém vydaný na milosť a nemilosť jeho najbezohľadnejšieho člena,“ citoval na prelome roku prezident Saulli Niinistö Henryho Kissingera a jeho hodnotenie politiky appeasementu voči Hitlerovi.