Dramatický, náročný, plný hádok a sporov. Takýto bol uplynulý rok Európskej únie, ktorá si naplno uvedomila ťarchu rozšírenia o desiatku nových krajín. Napriek nespochybniteľným úspechom -- začatie rokovaní s Tureckom a Chorvátskom či dohode na finančnom výhľade na roky 2007 až 2013 -- tento rok zanechá trpkú príchuť.
Životnosť európskej ústavy, ktorej príprava zabrala niekoľko rokov, bola napokon len necelých šesť mesiacov. V januári ju schválil Európsky parlament, no už v máji ju v referende odmietli Francúzi pomerom hlasov 55 : 45. O necelé dva týždne jej ďalší úder zasadili Holanďania, ktorí ju odmietli až 62 percentami hlasov. A tak navzdory tomu, že ústavu ratifikovalo 13 členských krajín (viac ako polovica), sa európski lídri dohodli na akejsi "pauze na reflexiu". Odvtedy slovo euroústava od európskych politikov počuť čoraz menej.
Júnový summit uvrhol úniu do krízy, keď sa nevedela dohodnúť na sedemročnom rozpočtovom rámci. Vzťahy medzi niektorými predstaviteľmi zostali na bode mrazu až niekoľko mesiacov. Časový tlak ich napokon v polovici decembra prinútil dospieť k dohode. Tá je síce uspokojivá, ale počas nasledujúcich siedmich rokov sa môže ukázať ako nedostatočná pri napĺňaní veľkolepých ambícií, ktoré vytýčila európska dvadsaťpäťka.
Hoci sa Londýn vzdal časti rabatu -- úľavy na platbách do európskej pokladnice -- jeho ďalšiu redukciu už teraz pevne zviazal s reformou poľnohospodárskej politiky. Nováčikom, ktorým zoškrtali pomoc pre chudobné regióny, ponúkli priamu podporu -- použil sa model z Kodane. Tí, ktorí nechceli platiť viac, nebudú platiť viac a tí, ktorí už nemali mať nárok na pomoc, ju napokon ešte istý čas budú mať. V mnohých prípadoch tak prevládol egoizmus národných vlád nad toľko proklamovanou jednotou únie.