Keď médiá v roku 2016 priniesli tragické fotografie a príbehy ľudí z bombardovanej Sýrie, Anna Alboth sa rozhodla zorganizovať občiansky pochod, na ktorý pozvala ľudí z celého sveta. Takmer štyritisíc kilometrov dlhá púť z Berlína do Aleppa, ktorej sa zúčastnilo 3500 ľudí zo 62 krajín, im trvala až deväť mesiacov. Za tento prejav solidarity ľuďom zasiahnutých vojnou a protestu voči ich utrpeniu si vyslúžila nomináciu na Nobelovu cenu za mier.
Dnes vedie novinársky program Media, Minorities and Migration v organizácii Minority Rights Group Europe v Budapešti. V rámci programu sa v spolupráci s miestnymi organizáciami (na Slovensku v spolupráci s Ligou za ľudské práva) sústreďuje na Poľsko, Maďarsko, Bulharsko a Slovensko. Anna patrí medzi zakladateľov European Youth Press, siete mediálnych organizácií pre mladých žurnalistov, ktorá organizuje množstvo seminárov a kurzov.
Sľuby pašerákov
Túto jeseň sa Anna Alboth zúčastnila diskusie na filmovom festivale Jeden svet, s názvom “S utečencom v obývačke”. S publikom sa podelila o svoju skúsenosť každodenného života so žiadateľmi o azyl.
„Ich situácia nie je ľahká, ale čo majú teraz robiť?“ vysvetľuje. „Čia je to vina, že majú očakávania? Európa nerobí veľkú kampaň, v ktorej by vysvetľovala, aby sem nechodili, pretože to bude náročné dostať sa do sociálneho systému. Vďaka mnohým filmom a internetu ľudia vidia, aký príjemný je život v Európe. Ako majú vedieť, že to tak nie je?“
Aktivistka za ľudské práva zdôrazňuje, že dokonca aj teraz niektorí ľudia cestujúci po mori z tureckej strany nevedia, aké zlé podmienky sú v gréckych táboroch. Pár týždňov pred rozhovorom sa vrátila z gréckeho ostrova Lesbos a tureckého pobrežia, kde videla pašerákov zarábajúcich na utečeneckej kríze.
„Pašeráci s loďami držia letáky a hovoria ´My predávame dobré cesty do Grécka – all inclusive, budete v bezpečí.´ Ľudia za to zaplatia a, samozrejme, aj tak skončia v tých istých podmienkach. Ale na druhej strane nie je nikto, kto by im povedal pravdu, pretože je to príliš nebezpečné. Pašerácke skupiny sú teraz skrátka príliš mocná záležitosť.“
Tvrdá realita utečeneckých táborov
Utečenecký tábor Moria na ostrove Lesbos, ktorý Anna Alboth navštívila, má kapacity pre 2-tisíc obyvateľov. Skutočný počet ľudí, ktorí tam uviazli, sa však šplhá až na 10-tisíc. Každý deň strávia dohromady deväť hodín čakaním v rade na jedlo pre svoje rodiny.
„Pre ženy je to spojené s obťažovaním,“ vysvetľuje Albothová. Opisuje návštevu niečoho ako centra pre ženy, ktoré práve otvorili na Lesbose. Nejde o nič výnimočné, len o väčší byt s pár miestnosťami s vankúšmi. „Ženy tam chodia na, neviem, dve hodiny, aby si pospali, pretože to je jediné miesto, kde si môžu byť isté, že sú v bezpečí.“
Ženy v táboroch unikli vojne, ale na druhej strane, musia čeliť neustálemu strachu o seba, o svoje deti, o svoje dcéry.
„V každej komunite máte zlých ľudí a dobrých ľudí, takže sa tam tiež vyskytne nejaké násilie. Avšak toto nie sú normálne okolnosti,“ zdôrazňuje Albothová. Utečenci už čelili peklu v ich krajinách, potom ďalšiemu na mori a napokon skončia v týchto táboroch. A hoci nikdy nepočula o situácii, v ktorej by boli pracovníci tábora ohrození, ani pre nich to nie je ľahké. „Pre nich je veľmi náročné mať to pod kontrolou, ale taktiež to psychologicky uniesť. Myslím, že by to mala byť veľká téma – zaistiť psychologickú podporu nielen pre utečencov, hoci pre nich by sa jej nikdy nemohlo nájsť dosť, ale taktiež pre pracovníkov.“
Noví spolubývajúci
Anna Alboth si vzala troch mužov utečencov domov, aby žili s jej manželom a dvomi deťmi. Keď dorazili, akurát brala jej staršiu dcéru po prvý raz do školy.
„Sedeli sme v kuchyni a ja som im povedala: ´Dobre, tam je polievka, tam je chlieb, voda, sporák, ak potrebujete, ale teraz musím odísť, pretože sa musím postarať o ňu.´ A potom som sa vrátila po možno štyroch hodinách a oni sedeli v tej istej polohe v kuchyni, len všetko bolo umyté,“ spomína si. „Cítili sa takí neistí, nevedeli, čo majú robiť.“
Neskôr, keď sa stali priateľmi, viedli naozaj zaujímavé diskusie, no už v úplne prvých dňoch vedela, že sa ich nemôže pýtať na to, čo zažili. A vôbec, na začiatku bola komunikácia beztak dosť zložitá. „Sýrčan takmer vôbec nehovoril po anglicky, ale je veľmi komunikatívny. Dokáže vám povedať každý príbeh bez použitia jazyka – ukáže vám to, urobí zvuky a je veľmi vtipný. Ale Afganec, ktorý mal, myslím, 19, bol veľmi nesmelý. Pochádzal z maličkej dediny v Afganistane, nedokázal ju ani ukázať na žiadnej mape.“ Nehovoril po anglicky, takže na komunikáciu používali Google prekladač. Avšak preklad nebol vždy presný, takže často nerozumel zmyslu.
Po nejakom čase vysvitlo, že mal veľmi vážnu a nákazlivú kožnú chorobu, čo bola poriadne zložitá vec na vysvetlenie. Doktor Annu Alboth varoval, že sa nesmie ničoho a nikoho dotknúť. „Pomyslela som si – okej, vzala som týchto utečencov domov a teraz budú možno moje deti strašne choré. A to je to, čo si zvyčajne všetci ľudia zvonku myslia, všakže – ohrozíte svoju rodinu.
Ale sedeli sme v kuchyni a pomocou Google prekladača som sa mu snažila vysvetliť akože – chorý, masť, vo svojej izbe a on len ´Áno, áno, áno.´ A potom som dodala: ´A... nedotýkať sa.´ A on okamžite vyhŕkol: ´Samozrejme, nedotýkať sa, nedotýkať sa, nikdy sa nedotýkať!´“ smeje sa aktivistka. „Myslím, že preňho bola celá tá situácia omnoho viac stresujúca.“
Ale neustále žiadanie o pomoc pre nich tiež nebolo ľahké. „Prvé dva mesiace som stále počula len ´ďakujem´, ´ďakujem´. Samozrejme, že boli vďační, ale koľkokrát môžete povedať ďakujem? Povedala som im, že ak majú hocijaký problém, môžu prísť za mnou. Ale pre nich prísť do mojej izby a zaklopať na dvere po dvadsiaty raz za deň bolo dosť náročné. Snažila som sa byť chápavá, ale neviem si predstaviť byť v tejto situácii.“
Takže zvyčajne sedeli vo svojej izbe, snažiac sa nespôsobiť žiadne ťažkosti alebo dať niečo rodine, ktorá ich prichýlila. Napríklad povysávať celý byt. „Zo začiatku som sa cítila ako idiot – pracovala som pri svojom stole a každý deň prišiel tento muž s vysávačom, aby povysával izbu. Ale rozumela som, prečo to potrebovali urobiť. Alebo ak nemohli robiť nič iné, starali sa o deti. To bolo tiež veľmi zlaté, pretože Hanna sa učila písať a oni sa učili písať latinku s ňou. Bol to krásny čas,“ hovorí Albothová.
Kultúrne rozdiely vytvorili aj vtipné historky. Akeel zo Sýrie, napríklad, má dve dcéry a podľa ich tradícií sa od neho očakávalo, že pre nich vyberie manžela. Ľutoval, že to nemohol urobiť, pretože s nimi nebol.
„Keď už sme boli priatelia, tak sa ma raz opýtal: ´Ty nemáš rada túto tému, však?´ Povedala som mu, že podľa mňa by si mala vybrať manžela sama. A on sa naschvál spýtal: ´No a tvoj otec mal rád tvojho prvého manžela?´ Dobre vedel, že môj otec ho nemal rád,“ smeje sa novinárka. „Vo všetkom je nejaká pravda!“
Po troch mesiacoch sa chlapec z Afganistanu a muž z Montenegra presťahovali na pokojnejšie miesto, ktoré bolo pre nich lepšie. Avšak Akeel zostal s rodinou dva a pol roka.
Namiesto vysnívaného života frustrácia
„Berlín bol naozaj úžasný v tom, ako rýchlo sa vyrovnal s príchodom utečencov,“ opisuje Albothová. „Existuje tam veľa programov a jazykových škôl, hoci niektoré ľudia otvorili, len aby získali peniaze od mesta a po dvoch mesiacoch kurzu ich zavreli.“
Spomína si, ako Akeela frustrovala nemčina, pretože sa musel naučiť celkom odlišnú abecedu. V ich jazykovej škole mal tri učiteľky za týždeň a každá z nich písala na tabuľu trochu inak. Takže preňho to bolo ako šesť rôznych abecied, čo pre päťdesiatnika, ktorý sa nikdy neučil iný jazyk, nebolo ľahké. Trvalo mu niekoľko mesiacov, kým sa naučil písať latinkou. Takže aj keď ho pani Albothová považuje za jedného z najšťastnejších, pretože nemusel zostať v tábore, stále to preňho bolo zložité.
Jeden a pol roka nemal pracovné papiere, takže si nemohol zarobiť žiadne peniaze. Avšak je skvelým kuchárom, takže zvykol variť veľké „večere solidarity“, ktoré rodina organizovala. Hostia mu dávali symbolické peniaze, aké by dali za večeru a veľa z nich ho taktiež pýtalo o pomoc s renováciami alebo nejakými malými prácami.
„Ale niektorí z nich ho tiež využívali, pretože si pomysleli: ´Dobre, je to utečenec, nemá čo robiť, inak by sedel po celý deň vo svojej izbe. Tak mu zaplaťme dvadsaťkrát menej ako Nemcovi. Mal by s tým byť šťastný, lebo má niečo, čo môže robiť.´ Bolo to veľmi smutné, pretože on to vedel, poznal čísla. Ale ako sa mesiac po mesiaci dostával do systému, bola by škoda odísť do Turecka, kam sa snažil dostať na začiatku. Ale pravda je, že nemá veľkú perspektívu. Môže teraz dostať nejaké malé práce, ale je veľmi nešťastný.“
Nezabudnuteľné momenty z utečeneckého tábora
„Ak ľudia nie sú pripravení na poskytovanie humanitárnej pomoci, je ľahké narobiť viac problémov ako pomoci. Ja som tiež bola pred nejakým časom poriadne naivná mysliac si, že ktokoľvek chce pomôcť, by tak mal urobiť, ale teraz si to už nemyslím,“ hovorí Albothová. Zo začiatku, keď sa traja muži nasťahovali do ich bytu, mala pocit, že v skutočnosti môžu urobiť viac. Blížila sa zima a ľudia prespávali na uliciach, tak začali zbierať spacie vaky. A ona bola tak šťastná, pretože si myslela, že ich nazbierali tak veľa.
„Predstav si toto námestie plné ľudí,“ ukazuje na Hviezdoslavovo námestie. „Zaparkovala som dodávku v strede námestia v domnienke, že to bude najlepšie miesto, kde im rozdáme tie spacie vaky. Otvorili sme všetky dvere a vtom dav ľudí začal prichádzať z každej strany. Mala som pocit, že tam zomriem kvôli tomu, ako sa ľudia tlačili. A v tom momente som si uvedomila, že máme len tristo spacích vakov, ale ľudí bolo okolo tritisíc.
Všimla som si, aký bol veľký dopyt, ale aj to, ako nesprávne sme ich rozdávali. Takže počas ďalších dvoch mesiacov som chodila za organizáciami, ktoré distribuovali jedlo alebo rozličné veci a dávala som spacie vaky im. V noci, keď tam bolo menej ľudí, ich rozdávali utečencom jednému po druhom, pokojným a organizovaným spôsobom. Ale to bol jeden z úplných začiatkov všetkých mojich skúseností.“
Ale aj tento druh napätého príbehu mal prekvapivý moment. Jej manžel Tom, ktorý je fotografom, tam bol tiež a v prednej časti dodávky mal veľký fotoaparát. Ale v celom tom chaose naň úplne zabudli a keď si to uvedomili, už boli zaseknutí v zadnej časti auta. Ľudia sa tlačili, všetky dvere boli otvorené a všetci si brali spacie vaky.
„Pomyslela som si – aká škoda! A potom všetci ľudia odišli a keď sme sa pozreli dopredu, foťák tam stále bol. Nikto ho nevzal!“ hovorí.
Počas zbierky spacích vakov od Poliakov ich taktiež poprosila, aby dnu vložili list, pretože mala pocit, že takto dostanú šancu trochu sa prihovoriť ich rodinám. „Potom, ako sme práve rozdali spacie vaky, sa jeden chlapec vrátil. Našiel ten list a povedal, že pravdepodobne je to náš spací vak, pretože v ňom niečo našiel, a tak ho chcel vrátiť. A tento druh situácie som zažívala každý deň.“
Utečenci si ju zapamätali, pretože počas pár mesiacov navštevovala tábor takmer každý deň.
„A keď som jedného dňa prišla, obkolesilo ma asi šesť mužov a povedali: „Počkajte, počkajte, poďte sem na chvíľu. Vy pre nás zbierate všetky tie veci, tak aj my sme niečo vyzbierali.“ A dali mi parfumy. Zozbierali peniaze, aby mi kúpili parfumy. Ľudia, hlavne v Poľsku, keď som tam vtedy šla, tomu neverili.“
Rodina bez hraníc
„Moment, nie som si istá, či sa ešte hrajú alebo sa hádajú,“ odmlčí sa Albothová, zatiaľ čo sleduje jej dve malé dcéry na blízkom ihrisku. Kým kontroluje, či sú v poriadku, hovorí po poľsky, ale jej manžel s nimi zvykne rozprávať po nemecky. V každodennom živote tak dievčatá počujú tri jazyky, vrátane angličtiny, v ktorej sa spolu rozprávajú ich rodičia. A teraz, keď sa kvôli jej práci v Minority Rights Group presťahovali do Budapešti, navštevujú maďarské školy.
Deti sú však zvyknuté cestovať od malička. Ich zážitky sú opísané na cestovateľskom blogu The Family Without Borders (Rodina bez hraníc), ktorý sa stal Blogom roka 2011 podľa National Geographic Traveler Poland a najväčším rodinným cestovateľským blogom v Európe.
„Myslím, že s nami nemajú veľmi ľahký život,“ hovorí. Na druhej strane opisuje, ako osobná skúsenosť s utečencami a odlišnými kultúrami ovplyvňuje ich spôsob myslenia už v tak mladom veku.
„Raz v Berlíne zazvonil domový zvonček a Hanna utekala otvoriť. ´Kto to bol?´ spýtala som sa jej potom. ´Neviem, nepýtala som sa,´ odvetila. ´A otvorila si?´ Ona však argumentovala: ´Už sme niekedy niekomu neotvorili?´“ smeje sa novinárka.
Iný príbeh s ich druhou dcérou sa odohral nedávno v Budapešti.
„Cestovali sme autobusom, kde bol aj jeden bezdomovec, nie som si istá, či opitý alebo nie, ale spal a nikto vedľa neho nesedel. My sme nastúpili, sadli si vedľa neho a Mila povedala: ´Myslím, že by sme ho mali zobudiť, pretože môže zmeškať jeho zastávku – pozrite, spí.´ A vôbec nevnímala, či smrdí alebo z ktorého sociálneho prostredia je alebo čokoľvek. To bolo naozaj dojemné,“ usmieva sa.