Terajší iracký režim v dôsledku vojny speje ku koncu, prezident G. Bush stojí pred zásadnou voľbou, týkajúcou sa ďalšieho smerovania americkej politiky. Čaká ho rozhodovanie, či úspech v irackom ťažení potvrdil stratégiu preventívnych úderov a ochotu konať aj bez širokej svetovej podpory alebo či šlo o postup naozaj mimoriadny. Kľúčoví členovia jeho tímu, najmä viceprezident Dick Cheney, minister obrany Donald Rumsfeld a ich poradcovia, budú zaiste argumentovať, že tento model môže fungovať aj inde.
G. Bush sa však môže rozhodnúť aj tak, že nebezpečenstvo, ktoré predstavoval Irak, bolo také neobyčajné -- a globálne obavy vedúce k tejto vojne také veľké -- že teraz potrebuje demonštrovať opak, totiž že diplomacia a medzinárodná spolupráca hrali v globálnej stratégii USA vždy dôležitú úlohu.
Nech už bude tak či onak, jeho rozhodnutie zohrá v najbližších mesiacoch kľúčovú úlohu pri riešení viacerých kritických problémov. V čase, keď americké jednotky sú konfrontované s irackým odporom, G. Bush bude musieť prijať rýchle a efektívne opatrenia, zamerané na obnovu Iraku a vytvorenie novej vlády. Úlohy -- a aj náklady -- by si USA mohli rozdeliť s inými štátmi, čo by mohlo prispieť k zlepšeniu vzťahov s Nemeckom, Francúzskom, Ruskom a OSN.
Americká vláda však doteraz neukázala ani náznak ochoty prenechať nejaké právomoci pri riešení týchto dôležitých úloh byrokratom z OSN alebo spojencom, na ktorých sa nemožno spoľahnúť. Jednoznačne to signalizoval v závere minulého týždňa viceprezident Cheney, keď povedal, že vedúca úloha v povojnovej obnove Iraku musí zostať v rukách americkej vlády, zatiaľ čo OSN môže byť užitočná pri riešení problému utečencov a pri koordinácii činnosti charitatívnych organizácií.
Bez dlhého váhania sa Bush a jeho poradcovia budú musieť rozhodnúť aj v tom, ako zlepšiť vzťahy s arabským svetom a zvlášť, ako intenzívne by sa prezident mal osobne angažovať pri nastolení mieru medzi Izraelom a Palestíncami. Americkí spojenci v tejto oblasti, najmä Egypt a Jordánsko, varujú, že dosiahnutie pokroku v mierovom procese na Blízkom východe je jedinou cestou, ako vyvrátiť rozšírený názor, že Američanom a Izraelčanom ide výhradne o dominanciu v arabskom svete. Toto podozrenie ešte vzrástlo, keď americkí vojaci v Bagdade -- pred televíznymi kamerami -- nakrátko zakryli Husajnovu sochu americkou zástavou.
Pravdepodobne najvýznamnejšou otázkou však bude, ako sa Irak dotkne vzťahov USA s inými krajinami, ktorú americký prezident zaradil do tzv. osi zla -- s KĽDR, Iránom a so Sýriou. Námestník ministra zahraničných vecí John Bolton, jeden z najvýraznejších jastrabov v americkej vláde, v tomto smere nenechal nikoho na pochybách, keď pre tlač uviedol: "Dúfame, že celý rad režimov si z Iraku vezme ponaučenie, že honba za zbraňami hromadného ničenia nie je v ich národnom záujme."
V každom prípade rétorika KĽDR je stále alarmujúca. Len nedávno, napríklad, celému svetu pripomenula, že Japonsko sa nachádza v dosahu jej rakiet. KĽDR uprostred americkej konfrontácie s Irakom odstúpila od zmluvy o nešírení jadrových zbraní a vymanila tak svoj jadrový program spod medzinárodnej kontroly. Starosti však vzbudzujú i iránske snahy o získanie štiepneho materiálu. Ak niektorá z týchto krajín bude vo svojom kurze pokračovať, prezident Bush bude asi čoskoro stáť pred osudovou voľbou. (hn/gaf)