Francúzsko sa na konci 80. rokov 18. storočia dostalo do bodu zlomu. Udalosti prúdili bez kontroly vpred. Vznikali spolky, ľudia sa začali schádzať na verejných priestranstvách, politika prestala byť vecou klubov a salónov. Stala sa vecou verejnou podľa starogréckeho vzoru. Pád Bastily 14. júla 1789 bol len viditeľným symptómom smrteľnej rakoviny, ktorá Francúzsko sužovala dlhú dobu.
Nikto počas tých hektických letných dní roka 1789 nezostal bez názoru. V spoločnosti vyklíčila jedna veľká túžba. Túžba po premene starého Francúzsko vo Francúzsko nové, otvorené, slobodné a ľudské.
Vláda skompromitovaných ministrov slabého kráľa Ľudovíta XVI. prestala ovplyvňovať udalosti. Rovnako ako zakaždým pri kľúčových zmenách začala vývoj riadiť neznáma sila vôle ľudu. Osobnosti vykrikovali, národ konal.
Zástupcovia tretieho stavu na zhromaždení zvolanom kráľom na 5. mája 1789 ešte neusilovali o rozvrat monarchie. Väčšinou išlo o mierumilovných vzdelancov, právnikov, spisovateľov, ktorí len túžili po čiastočnom napravení krívd minulosti. Vôľa parížskeho ľudu ich však vrhla do úplne inej situácie. Pod tlakom udalostí začali zástupcovia ľudu stupňovať svoje požiadavky a z túžby po kozmetických reformách vyklíčila revolúcia.
Ľudia počúvali v záhradách Palais-Royal radikálnych rečníkov. Počuli nariekanie hladujúcich žien na parížskych trhoch. Volanie markíza de Sade z veže slávneho väzenia a jeho pokrik "na Bastilu" našiel zaľúbenie medzi kritikmi monarchie z radov študentov parížskej univerzity. Bieda a utrpenie chudobných boli všadeprítomné.
Bohatstvo palácov proti chudobe chatrčí
Počas sprievodu zástupcov ľudu vo Versailles prevolávali Parížania slávu vyvrheľovi Mirabeauovi. Volali "Vivat" pri príchode vojvodu Orleánského. Očami hľadali v sprievode abbého Sieyèsa, ktorý vyhlásil tretí stav za francúzsky národ. Keď prechádzal kráľ so svojou rodinou, jasot utíchal, bol nútený.
Ľudia žijúci vo všadeprítomnej biede nenávideli kráľovský prepych a okázalosť dvora. Snáď práve preto si začali získavať obľubu politici, ktorí dekadenciu Versailles kritizovali, aj keď boli ešte vo výraznej menšine. Robespierre, Marat, Danton. Práve tí, ktorí neskôr reformné hnutie pod rúškom humanizmu a sociálnej spravodlivosti premenili v krvavú kúpeľ jakobínskej diktatúry.
Po nádejach 5. mája prišlo všeobecné rozčarovanie. Zástupcovia tretieho stavu si uvedomili, že ekonomická situácia Francúzska je neudržateľná. Dlhy boli príliš vysoké, krajinu sužovala kritická neúroda, bujnela kriminalita, prostitúcia, bezdomovectvo. Politici si uvedomili, že reformy musia byť oveľa hlbšie, dôkladnejšie, zásadnejšie.
Izolovanosť Versailles
Ľudovít XVI. a jeho radcovia situáciu nepochopili. Kráľ sa počas zasadnutia generálnych stavov správal prezieravo. Monarcha v duchu svojich absolutistických predkov "nariaďoval", a pritom mal "žiadať" alebo si "nechať poradiť".
Tretí stav pochopil, že Ľudovít XVI. a jeho kráľovská rada zvolali generálne stavy z donútenia, bola to samotná "z núdze cnosť". Zistil, že kráľ chcel iba zneužiť tretí stav k tomu, aby prinútil Francúzov k väčšej daňovej poslušnosti. Vytušil, že si panovník nepraje zavedenie slobody a demokracie. Že ide vlastne len o fintu, ako vyriešiť žalostný stav štátnych financií, ale pritom ponechať všetko pri starom.
Aj preto sa generálny stavy premenili na Národné zhromaždenie. Z poradného orgánu sa stal regulárny parlament podporovaný verejnosťou. Ľud sa chopil svojej historickej príležitosti a už sa jej nikdy nepustil.
14. júla nepovstali Parížania proti kráľovi. Povstala humanita proti despocii, ľudskosť proti egoizmu, demokracia proti svojvôli, federácia proti dvorským intrigám, slobodný národ proti tyranii privilegovaných.
Doboví kritici revolúcie nikdy nemohli pochopiť, čo sa v týchto týždňoch vo Francúzsku odohralo. Zvlášť keď písali o premene starého Francúzska, bez toho, aby zažili úžasnú eufóriu, ktorú krajina galského kohúta počas jari a leta 1789 prežívala.
Svet revolúciu nepochopil
Jedným z nich bol zakladateľ britského konzervativizmu Edmund Burke, ktorý revolučné násilie odsúdil, bohužiaľ bez znalosti kontextu. Kritizoval preliatie krvi bez poznania elektrizujúcej atmosféry. Preslnená Paríž ho v knižniciach Londýna nemohla oslniť. A bol to práve on, ktorý rozšíril konzervatívny mýtus o milujúcom popravenom kráľovi a nespravodlivom hneve ľudu.
Zabudol na pyšný prejav Ľudovíta XVI. pred zástupcami troch stavov, na temnú úlohu kráľovnej pri organizovaní zahraničnej intervencie, na zbabelý útek kráľovskej rodiny do Nemecka, kde mali utečenci organizovať odboj proti demokracii vo vlastnej krajine.
Zabudol na všetku tú pretvárku monarchie, ktorá nechcela za žiadnu cenu pustiť moc zo svojich rúk, ale pre svoje chyby, úplatnosť, ale aj neschopnosť a hlúposť ju nemohla udržať. Zabudol na prejedené milióny zo štátnej kasy, ktoré skončili na ohýbajúcich sa stoloch v kráľovskom paláci.
Neskôr gilotinovaný Ľudovít XVI. dodnes vyvoláva ľútosť. Nebol to krutý panovník. Ale okrem jeho smutného konca, vyvoláva ľútosť aj jeho neschopnosť priľnúť k revolúcii. Nepochopil, že ide o obyčajnú túžbu "jeho" ľudu po pluralitnej spoločnosti bez svojvôle. Revolúcia "jeho" Francúzov sa preto nestala ani nemohla stať revolúciou Ľudovíta XVI., ktorý by sa postavil do jej čela. Stala sa revolúciou proti kráľovskej totalite.
Pád Bastily
14. júla 1789 vytryskol nový prameň. Michelet ho trefne nazval "aktom viery", novej viery, viery v slobodu a spravodlivosť.
Populárny minister a reformátor Jacques Necker bol odvolaný. Okolo Paríža sa zhromažďovala kráľovská armáda, ktorá sa chystala potlačiť možnú rebéliu. Konzervatívna aristokracia vo Versailles naberala dych. Do toho všetkého rastúce ceny, hlad a bieda. Parížania vytušili, že ide do tuhého.
Kráľovi sa stále ešte zo slušnosti volali sláva. 4. júna ho však postihla rodinná tragédia. Zomrel mu sedemročný syn, následník trónu Ľudovít Jozef. Po smrti syna sa Ľudovít XVI. zrútil a nechal za seba rozhodovať najkonzervatívnejšiu palácovú časť vedenú jeho bratmi a kráľovnou Máriou Antoinettou. Práve oni vykopali svojou zatvrdnutosťou a neústupnosťou tisícročnej monarchii hrob. Kráľ sa radšej zatváral do svojej kováčskej dielni a so svojimi najbližšími priateľmi vyrážal na lov.
Ťažko povedať, kde vznikol nápad k útoku na Bastilu, najstráženejšiu pevnosť v Paríži. Stál za ním koktavý rojko Desmoulins, ktorý rozochveným hlasom oznámil z lavičky Palais Royal prítomnej smotánke odvolanie ministra Neckera? Alebo vzišiel impulz zo špinavých uličiek starého Paríža, kde už hladnýché Parížanov nebavilo čakanie pred prázdnymi pekárňami?
Jediné zvolanie však malo elektrizujúci účinok. Tisíce hláv smerovali k temnej feudálne pevnosti, symbolu kapetovskej dynastie, ktorá musela padnúť, aby ľud mohol povstať. Nevadilo, že v tej chvíli skrývala Bastila len sedem väznených duší. Nešlo o oslobodenie väzňov svedomia, išlo o zvrhnutie Bourbonovcov absolutizmu.
Kráľ musí vládnuť, alebo zomrieť
Bol pri tom aj neskoršie archanjel smrti Saint-Just. Mladík s náušnicou v uchu, ktorý počas jakobínskeho teroru rozhodol o smrti stoviek nepriateľov revolúcie. Rovnaký muž, ktorého temný prejav pred Konventom v roku 1792 zrejme presvedčil poslancov, aby hlasovali za popravu Ľudovíta XVI.
"Kráľ musí buď vládnuť, alebo zomrieť. Nič medzi tým," burácal z tribúny. "Kráľ je vinný už len tým, že vládne, pretože nemožno panovať bez viny. Každý kráľ je uzurpátor, tyran a samozvanec. Kráľ nemôže postaviť pred riadnym súdom. Kráľ môže stáť tvárou v tvár jedinej spravodlivosti a tou je ľud, ktorého je toto zhromaždenie splnomocnencom. Verdikt záleží na vás. Na vás záleží, ako nás budú posudzovať naši potomkovia. "
Ľudovíta sťala gilotína 21. januára 1793, Máriu Antoinettu 16. októbra toho istého roka. Kráľovi konzervatívni bratia utiekli do zahraničia, neskôr rozhodnutím Viedenského kongresu zasadli na trón ako Ľudovít XVIII. a Karel X.
Revolúcia je ako Saturn
"Revolúcia je ako boh Saturn, tiež požiera svoje deti," vyhlásil podľa revolučnej legendy poslanec Pierre Vergniaud. Jeho prorocké slová sa nakoniec naplnili. Pod gilotínou skončil po kráľovi nielen on, ale aj Danton, Robespierre i Saint-Just.
Kruh sa uzavrel a revolúcia vykročila do novej éry, ktorá vyniesla k moci nenápadného Korzičana Napoleona Bonaparta. Ale to už je iný príbeh.