New York – Desaťtisíc ľudí. Také množstvo by bolo potrebné každý deň oslobodiť, aby sme stihli skoncovať s otroctvom do konca nasledujúcej dekády, tvrdí stredajšia austrálska štúdia z dielne filantropickej organizácie Walk Free Foundation. Jej výsledky ukazujú, že krajiny sa, ak vôbec, pohli len v malej miere, ak ide o snahu ukončiť nútené práce.
Len menej než polovica krajín označuje nútenú prácu ako kriminálny čin a väčšina z nich napríklad nekriminalizuje nútené uzatvorenie manželstva. Viac než 40 miliónov ľudí je podľa štúdie v osídlach otroctva „moderného typu“ – predstaviť si pod tým môžeme napríklad nútené práce či nútené manželstvá, ako to definujú napríklad aj organizácia Walk Free či Medzinárodná organizácia práce (ILO).
Ukončiť moderné formy otroctva pritom patrí do Cieľov udržateľného rozvoja, ktoré si krajiny v rámci Organizácie spojených národov (OSN) vytýčili splniť do roku 2030.
Ak sa však pozrieme na „priebežné výsledky“, stihnúť naplniť tento cieľ je podľa austrálskej štúdie nemožné. Aby sa to podarilo, museli by každý deň dostať slobodu desiatky tisíce ľudí. „Z pohľadu momentálneho posunu nebudeme schopní do roku 2030 moderné otroctvo odbúrať,“ povedala pre Thomson Reuters Foundation vedúca štúdie Katharine Bryant.
Výskumná skupina pritom skúmala 183 vlád a pozerala sa na rôzne faktory – napríklad či krajina zaznamenáva pozostalých z otroctva, stav trestného súdnictva, či systémy na podporu a snahu sprehľadniť zásobovacie reťazce. Z výskumu vyšli ako najhoršie krajiny Severná Kórea a Eritrea, ktorých vlády sa podľa reportu na nútených prácach dokonca podieľajú.
Autori štúdie upozornili aj na krajiny ako Líbya, Irán, Rovníková Guinea, Burundi, Demokratická republika Kongo, Kongo, Rusko a Somálsko – vo všetkých spomínaných chýbajú plány či konkrétne stratégie, ako otroctvo ukončiť.
Katar, Singapur, Kuvajt, Brunei, Hong Kong i Rusko patria do krajín, ktoré taktiež konajú málo a zároveň sú pomerne bohaté.
Niektoré krajiny svoje snahy spomalili či dokonca otočili kartu – čiže napríklad identifikovali menej obetí, znížili dotácie na protiotrocké akcie alebo okresovali podporné systémy.
Zatiaľčo približne 16 miliónov ľudí sa dostalo do osídla nútenej práce, len 40 krajín preverovalo rôzne zásobovacie reťazce, aby mohli odhaliť otrocké vykorisťovanie. Zhruba stovka krajín navyše nepovažuje nútenú prácu ako kriminálny čin, prípadne ide o malé delikty či prečiny. Nútené manželstvo trestá len zhruba tretina krajín.
Napriek ich limitovaným zdrojom boli aktívnejšími štátmi napríklad Gruzínsko, Nigéria, Ukrajina, Moldavsko, Etiópia či Mozambík.
Organizácia Walk Free vyzvala vlády, aby zaznamenávali mieru otroctva v ich krajinách – práve to je nutný krok k tomu, aby sa podarilo s ním skoncovať.
Článok vznikol spracovaním pôvodného článku z dielne Thomson Reuters Foundation s explicitným súhlasom vedenia organizácie v rámci spolupráce na projekte Svet medzi riadkami.
Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
