Hoci na začiatku mu verila sotva tretina Rusov, za necelý polrok si získal vyše osemdesiat percent obyvateľov. A aj keď v poslednej dobe jeho popularita značne klesla, dodnes zostáva najdôveryhodnejším politikom v krajine.

Ako mladý a energický byrokrat mal Putin na prelome tisícročí celkom šťastie. Ťažkého alkoholika Jeľcina mali plné zuby Rusi i západní partneri a ceny ropy rástli. Putinovi pomohlo aj to, že mal plno konexií v tajných službách, ktoré sa v priebehu rokov stali kľúčové pre jeho vládu.

Prvá dekáda

Vtedajší prezident Jeľcin navrhol vymenovať Putina premiérom 9. augusta 1999, parlament nomináciu potvrdil 16. augusta. Jeľcin ho vtedy priamo nazval svojim následníkom, čo do značnej miery poslancov presvedčilo. A to aj napriek tomu, že ešte na jar toho istého roku sa neúspešne pokúšali prezidenta z úradu odstrániť.

Nedôvera v Putinove štátnicke schopnosti sa rozptýlila ako para nad hrncom ani nie do dvoch mesiacov. Pomohli mu k tomu radikáli z Čečenska, ktorých počty sa po prvej vojne v regióne zvyšovali.

V prvej polovici septembra sa v krajine spustila vlna teroristických útokov. Pri výbuchu náloží v obytných domoch v Bujnaksku, Moskve a Volgograde zahynuli stovky ľudí. Na konci septembra vstúpila ruská armáda do Čečenska. A aj keď kritici naznačovali, že za atentátmi stáli bezpečnostné zložky, ktoré tak mali konflikt vyprovokovať, Rusi sa postavili za Putina. Nasledujúci rok si ho zvolili za prezidenta.

Prvé desaťročie sa síce nieslo v znamení rozličných udalostí, ktoré na Západe niesli s nevôľou, okrem iného napríklad likvidáciu oponentov z radov oligarchov, ale hodnotiť by sa dalo napospol pozitívne.

Krajina sa dostala z depresie kvôli zašlej sláve sovietskej éry a po rokoch krízy aj do hospodárskeho rastu. Putin si ako efektívny úradník postupne získaval na svoju stranu vedľa Rusov aj Západ. Aj v tomto prípade mu pritom poslúžili teroristi a tragický 11. september. Ruský prezident bol prvým zahraničným politikom, ktorý v telefonickom rozhovore vtedajšiemu americkému prezidentovi Georgovi Bushovi ponúkol pomocnú ruku.

Potom prišlo rozčarovanie

"Keby bol Putin odišiel v roku 2008, zapísal by sa do dejín ako jeden z najúspešnejších vodcov Ruska," napísal pri príležitosti dvadsiateho výročia v komentári ruský politológ Kirill Rogov. To druhé desaťročie sa proti tomu nieslo vo vzájomnom rozčarovaní.

Rastúce ekonomické ťažkosti a neschopnosť ich riešiť viedli v krajine k nespokojnosti a zároveň utužovaniu Putinovho režimu a moci. Kremeľ sa uchýlil k rozdeľovaniu na "my" a "oni". Oni, ktorí chcú destabilizovať Rusko zvonku i zvnútra. A my, ktorí nedopustíme neprávosti na Rusoch.

Pokles popularity na domácej pôde aj rozčarovanie na Západe priviedlo Moskvu k ďalším vojnám - v Gruzínsku, na Ukrajine a v Sýrii. Anexia ukrajinského polostrova Krym v roku 2014 síce zdvihla vlnu optimistického vlastenectva, bola však len náplasťou na otvorenú zlomeninu.

Eufória postupne opadla, problémy zostali. Frustrácia Rusov je pritom viditeľná na rastúcich protestoch v krajine. Ľudia sú schopní vyjsť do ulíc kvôli korupcii, nepopulárnym reformám alebo plánu na stavbu kostola na nesprávnom mieste.

Verejnosť sa stáva politicky aktívna a to sa Kremľu príliš nepozdáva. To dokazuje aj nedávne zamietnutie opozície vo voľbách do viac-menej bezvýznamného moskovského zastupiteľstva. Režim podľa politických analytikov nemieni nič riskovať, a preto surovo zakročil aj proti vlne nevôle, ktorá sa proti rozhodnutiu zdvihla.

​Čo sa bude diať, keď Putinovi v roku 2024 vyprší podľa ústavy posledný mandát, zatiaľ jasné nie je. V médiách sa objavujú až fantastické scenáre, napríklad o spojení Ruska do jedného štátu s Bieloruskom s Putinom na čele. Isté je, že Kremeľ to nenecháva náhode a na rok 2024 sa už teraz pripravuje.