Štyridsať centov. Suma, z ktorej musí denne vyžiť čakateľ na slovenský azyl. Vreckové od štátu síce pokrýva náklady na stravu a ubytovanie, tábor je však dve hodiny pešo od najbližšieho mesta a lístok na MHD stojí viac, než si môžu žiadatelia z denného vreckového dovoliť. „Štát mi tak zabraňuje integrovať sa,“ hovorí Adam, ktorý na azyl čaká viac než rok. Skutočné meno kvôli bezpečnosti neuvádzame, ale redakcia HN ho má k dispozícii.
Predstavte si, že vás vlastná krajina prenasleduje kvôli vašim politickým názorom, etniku či náboženskému vierovyznaniu. Keby ste sa do nej vrátili, čaká vás výkon trestu vo väzení alebo poprava. Logicky tak hľadáte východisko. Jedným z nich je stať sa občanom Európskej únie.
Väčšina ľudí, ktorí utekajú z domoviny pred perzekúciou, mieri do vyspelejších štátov EÚ, než je Slovensko. Sú však aj takí, ktorí na Slovensku skutočne chcú zostať, začleniť sa do našej spoločnosti a získať slovenské občianstvo. Prvý krok, ktorý musia podniknúť, je žiadosť o azyl. Podobný je aj príbeh Adama.
Žiadateľ o udelenie azylu je podľa slovenského zákona „cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru podľa § 3 ods. 2 zákona o azyle vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje zákon o azyle.“
Žiadateľ o azyl musí na Slovensku čakať deväť mesiacov na to, aby dostal pracovné povolenie a mohol legálne pracovať. Týchto deväť mesiacov musí stráviť v jednom z pobytových zariadení. Muži spravidla skončia v tábore v Rohovciach, v dunajskostredskom okrese.
„Najskôr ma poslali do Humenného, kde som bol tri týždne v zdravotnej karanténe. Ak by som to mal porovnať s inými európskymi krajinami, môj prvý pohovor kvôli žiadosti o azyl na Slovensku bol veľmi chabý. Stále ma prerušovali a nedovolili mi povedať všetko, čo som chcel, najmä vysvetliť svoj príbeh,“ hovorí Adam a vzápätí dodáva: „Slováci sú veľmi milí a nápomocní ľudia, až na úradných pracovníkov. Môj celkový dojem z tejto krajiny je, že tu nie som vítaný.“
Bratislava - blízko, a predsa tak ďaleko
Čas v tábore mu plynie pomaly. Do Bratislavy to trvá hodinu autobusom, na ktorý im z denného vreckového nevyjdú peniaze. Hoci majú umožnený voľný pohyb po Slovensku, cítia sa byť mimo civilizácie a sociálneho života. „Mám rád Slovákov a chcem sa medzi nich začleniť, no štát mi to sťažuje,“ hovorí sklamane.
Migračný úrad ministerstva vnútra hovorí, že výška vreckového je stanovená interným predpisom úradu. Na otázku, či sa im zdá 40 centov (27 centov pri neplnoletých osobách) suma, z ktorej sa dá plnohodnotne vyžiť, úrad odpovedal takto: „Zdôrazňujeme, že žiadatelia o udelenie azylu požívajú materiálne výhody od štátu bezplatne. Počas azylového konania sú všetky aktivity, ktoré sú spojené s výkonom azylovej procedúry na náklady štátu. Počas azylového konania sa predpokladá, že sa žiadateľ bude zdržiavať v azylovom zariadení, prípadne v jeho bezprostrednej blízkosti.“
Otázka znie, prečo by sa však žiadateľ o azyl musel nevyhnutne zdržiavať v azylovom zariadení, keď má povolený voľný pohyb po krajine, v ktorej chce eventuálne zostať žiť. „Výšku finančnej podpory vnímam len ako jeden element prístupu k žiadateľom o azyl, ktorý ich obmedzuje v samostatnosti a práve tá je neskôr v období integrácie kľúčová,“ vyjadruje sa k situácii Michaela Pobudová, predsedníčka občianskeho združenia Mareena, ktoré aktívne pomáha cudzincom začleniť sa do slovenskej spoločnosti. 40 centov je podľa nej nízka suma, ktorá žiadateľom o azyl neposkytuje veľa možností a viaže ich na pobyt v tábore.
„Takisto za neefektívne pokladám to, že žiadatelia musia čakať až deväť mesiacov, kým si môžu požiadať o pracovné povolenie. Skorší prístup na pracovný trh by žiadateľom umožnil zarobiť si vlastné peniaze. Platili by tak odvody do štátneho rozpočtu, takže by štát nakoniec ušetril viac a umožnil žiadateľom dobrý štart do integračného procesu. Pre človeka je to oveľa lepšia alternatíva, než zostávať v neistote izolovaných priestorov v táboroch,“ dodala Podubová.
V tábore podľa Adama chýba každodenný program, ktorým by sa zamestnal. Dvakrát do týždňa majú hodiny slovenčiny a program so sociálnymi pracovníkmi, ktorí prichádzajú každý deň, no nestíhajú sa im venovať , keďže väčšinou príde len jeden pracovník. „Rád by som tu mal viac programu. Človeku to čakanie podlamuje psychiku. Takisto, keď viackrát odmietnu jeho prípad a nechcú ho nechať vysvetliť jeho príbeh. S takým prístupom som sa tu stretol viackrát,“ dodáva Adam.
Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
