Aj keď sa migračné pohyby vysvetľovali zväčša z hľadiska ekonomického alebo sociálneho (kvôli potrebe pracovnej sily v cieľových krajinách, zlúčením rodiny alebo nerovnosťami medzi rozvinutým severom a stále sa rozvíjajúcim juhom), stále viac sa hovorí, že príčiny môžu byť aj inde. Aj keď je pracovný trh naďalej najdôležitejšou hnacou silou pohybu medzi severnou Afrikou a Európou, mnohé štúdie naznačujú, že pri rozhodovaní niektorých migrantov môžu zohrávať úlohu aj environmentálne faktory.
Dokazuje to situácia obyvateľov dedín v horách pohoria Atlas, ktorých polia v strmých svahoch údolia sú každoročne zaplavené a pokryté pieskom a kameňmi z obrovských povodní. Oázové spoločenstvá na okraji Sahary sa tiež stretávajú s environmentálnymi tlakmi - dôvodom je v tomto prípade to, že úroda je závislá od nepravidelných zrážok, obmedzených dodávok podzemnej vody alebo vody dodávanej z nádrží vzdialených stovky kilometrov.
Častokrát môžu dôsledky klimatickej zmeny zhoršiť už existujúce sociálne alebo hospodárske problémy. Napríklad v púštnych oblastiach Tuniska sa miestni poľnohospodári spoliehajú na zásoby podzemnej vody - je však náročné sa k nim dostať kvôli zlej infraštruktúre. No ohrozuje ich čoraz horšia kvalita tejto vzácnej vody. K zmenám v životnom prostredí a stresu prispievajú aj ďalšie zmeny spôsobené človekom, ako napríklad odklon rieky, výstavba priehrad a nekontrolované vŕtanie, ktoré však opäť zhoršuje stále extrémnejšia a nepredvídateľnejšia klíma.
Toto sú niektoré z výziev každodenného života v suchých a polosuchých oblastiach severnej Afriky, ktoré môžu niektorých obyvateľov prinútiť hľadať alternatívne zdroje príjmu popri tradičnom poľnohospodárstve. V takýchto prípadoch môže byť migrácia jedinou uskutočniteľnou cestou.
Mohamed, obyvateľ Mhamidu v južnom Maroku, má dvoch synov. Nedostatok vody, degradácia vegetácie a šírenie dún sťažujú tamojšie tradičné živobytie. Obaja synovia odišli z regiónu hľadať prácu inde.
„Kvôli klimatickej zmene už v poľnohospodárstve nemôžete pracovať. Jeden rok je dobrý a potom máte päť alebo desať rokov sucha. Preto tu moji synovia nezostali. Rozhodli sa, že tu nezostanú, pretože ak sú dobré dva roky, je to dobré, ale potom je sucho a nemáte prácu,“ vysvetľuje Mohamed.
Aj keď je rozhodnutie odísť zložité a často úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými a kultúrnymi faktormi (ako je hľadanie zamestnania a siete s komunitami migrantov inde) výskum poukazuje na to, že významnú rolu môže zahrať životné prostredie.
V rámci regiónu Maghreb sa veľká časť tejto migrácie uskutočňuje vo vnútri krajín, pretože členovia vidieckych spoločenstiev sa presťahujú do väčších miest, aby pracovali v cestovnom ruchu, stavebníctve alebo iných odvetviach. Vzhľadom na reštriktívnu politiku uplatňovanú v celej Európe a značné náklady spojené s cestovaním do Európy, či už prostredníctvom oficiálnych kanálov alebo iným spôsobom, je pre väčšinu tamojších ľudí možnosť dostať sa do Európy aj naďalej vzdialená.
Aj napriek zvyšujúcej sa nepriateľskej povahe mnohých európskych štátov voči prisťahovalectvu existuje dlhá história migrácie medzi určitými krajinami, ako napríklad Tuniskom a Francúzskom. Migrácia naďalej dáva niektorým obyvateľom severnej Afriky príležitosť zmierniť zlú situáciu v poľnohospodárstve a iných odvetviach v ich domovských krajinách hľadaním si práce v Európe. Tí, ktorým sa podarí dostať sa do Európy, majú šancu zarobiť si dosť peňazí na podporu svojich príbuzných doma, čo umožňuje zvládať situáciu nie len samotnému migrantovi, ale aj jeho rodine.
V súčasnosti je však väčšina nútená pokúsiť sa o cestu do Európy tajne, a iba menšina z tých, ktorí sa o to pokúsia, uspeje. A pre tých rodinných príslušníkov, ktorí zostanú, často zápasiac s hospodárskymi a environmentálnymi problémami, môže byť situácia rovnako zúfalá.
Štátni príslušníci krajín Maghrebu tvoria veľkú časť migrantov, registrovaných aj neregistrovaných v Európskej únii (EÚ). Podľa údajov Eurostatu, napríklad v roku 2017 boli najväčšou skupinou nových občanov v členských štátoch EÚ občania Maroka (67 900), čo zodpovedá 8,2 percentám všetkých udelených občianstiev. Pokiaľ ide o neoficiálne prekročenie hraníc Európskej únie, údaje z agentúry FRONTEX ukazujú, že Maroko, Alžírsko a Tunisko patria medzi desať krajín, ktoré vysielajú najviac ľudí.
A hoci v porovnaní so západnou Európou je počet migrantov z krajín Maghrebu v Poľsku stále veľmi nízky, počet občanov týchto krajín sa výrazne zvýšil, či už prichádzajú oficiálnymi kanálmi s povolením na pobyt alebo tých, ktorí sa snažia vstúpiť do Poľska neoficiálne.
To sa deje aj napriek dôkazom o rastúcom nepriateľstve voči moslimom, migrantom a utečencom v poľskej spoločnosti, podporovanej rozvratnou a poburujúcou rétorikou niektorých mainstreamových médií. Aj keď sa samotná migrácia stáva stále viac politizovanou témou - najmä populistickým stranám sa podarilo využiť xenofóbne názory na zvýšenie ich volebného potenciálu - stále sa diskutuje len relatívne málo o rôznych faktoroch, vrátane klimatickej zmeny či environmentálnych problémoch, ktoré môžu predstavovať hnaciu silu tohto pohybu. Lepším pokrývaním témy a otvorenejšou diskusiou by mohli ustúpiť niektoré stigmy a nedorozumenia, ktorým čelia komunity migrantov v Európe.
Ali, amazighský (alebo berberský) migrant z údolia Dades v Maroku, ktorý teraz žije v Poľsku, hovorí o dilemách, ktoré mnohí mladší Maročania pociťujú, keď sa rozhodnú migrovať. „Nie je to tak, že by nechceli zostať,“ hovorí Ali. „Musia zarábať. Musia zarábať, aby prežili. A ak tam zostanú, nedokážu to.“ Rýchlo identifikuje nestabilitu životného prostredia ako hlavný faktor.
„Ste v nebezpečenstve. Prečo? Je to hornatá oblasť, v ktorej každý rok stúpa hladina rieka. Viac-menej je oblasť zaplavená. A tovar sa kazí, mrhá sa ním. Takže sú vždy v nebezpečenstve. Pretože títo ľudia sa spoliehajú na prírodné zdroje.“
Situácia v údolí Dades sa z veľkej časti zhoršila v dôsledku degradácie miestneho prostredia, pretože znížený vegetačný pokryv znížil schopnosť zadržiavania vody v tejto oblasti, čím sa stal citlivejším voči povodniam.
V súčasnosti ľudia z tých oblastí Maghrebu, ktoré sú najviac závislé od poľnohospodárstva, a kde mladí ľudia majú slabé alebo žiadne vyhliadky, čelia najväčšiemu migračnému tlaku. Zúfalstvo niektorých je dostatočne silné na to, že sú napriek stále reštriktívnejšej migračnej politike v Európe ochotní pokúsiť sa o nebezpečný prechod Stredozemného mora na provizórnych lodiach - cestu, ktorá sa často skončila smrteľne, ako tomu bolo v novembri 2018, kedy sa malá loď plná migrantov cestujúcich na Kanárske ostrovy prevrátila v blízkosti pobrežia provincie Tiznit v Maroku. Iba traja ľudia, všetci marockej národnosto, dokázali doplávať na pobrežie a upozorniť úrady. Ďalších 22 migrantov zmizlo vo vodách atlantického pobrežia Maroka.
Prepojenia medzi klimatickou zmenou, enviroproblémami a migráciou do Európy z krajín Maghrebu sú stále neisté a rozmanitosť sociálnych a ekonomických síl, ktoré tlačia tisíce Maročanov, aby opustili svoju krajinu, je príliš komplexná. Tým pádom je ťažké prisúdiť rozhodnutie o migrácii len samotnej zmene klímy. Aj napriek tomu, že sa porozumenie tejto zložitej problematiky zlepšuje, môže sa stať, že migrácia do Európy nebude vytvorená iba ako stratégia zvládania nezamestnanosti a nedostatku príležitostí, ale aj ako adaptívna reakcia na stále sa meniace podnebie.
Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid. Článok vznikol v spolupráci s Minority Rights Group International.
