Práve prebieha klimatická konferencia OSN v Madride. Tá minuloročná v Poľsku so sebou priniesla správu Medzivládneho panela pre zmenu klímy (IPCC), podľa ktorej ak čosi nepodnikneme, tak sa tu o dvanásť rokov takpovediac uvaríme. Reagovali politici na túto správu zodpovedne?
Správa priniesla ďalšie dôkazy o tom, že existencia zmeny klímy je čoraz viac evidentná. Minuloročná klimatická konferencia v Poľsku pritom ukázala, že politici na tú skutočnosť nereagujú primerane. Výsledky správy vtedy nezohrali významnú rolu.
Vlády sa zamotávali v technických detailoch a potom sa tvárili, akoby sme sa vďaka konferencii posunuli kamsi vpred. Pritom však vôbec nehovorili o tom, ako nastaviť politiky tak, aby sme splnili klimatické ciele. Túto tému odsunuli na inokedy, čo je z môjho pohľadu katastrofálny signál.
Nevôla politikov sa jasne ukázala aj v ich postoji k švédskej aktivistke Gréte Thunbergovej (Zatiaľ čo Thunbergová upozorňovala, že je nutné skončiť so spaľovaním fosílnych palív, delegácia Spojených štátov usporiadala na klímasamite seminár o tom, ako je rozumné spaľovať uhlie a ďalšie fosílne palivá – pozn. HN Globálne).
Čo by podľa vás mali politické špičky podniknúť?
Politický cieľ je formulovaný pomerne jasne: musíme „dekarbonizovať“ ekonomiku. To znamená predovšetkým opustiť fosílne palivá, ktoré tak hojne využívame v energetike. Ropu samozrejme nepoužívame len v tomto odvetví, je základom aj pre mnohé ďalšie produkty, napríklad plasty. Rozhodujúcim krokom je však v prvom rade zmena v energetike. Tu sa už ale dostávame k otázkam hĺbkovej zmeny spôsobov výroby a spotreby a spôsobu života ako takého. A tie sú už len krôčik od otázok moci a záujmov.
Aké záujmy máte na mysli?
Poviem vám príklad: Pomyslite na ropu, zemný plyn a uhlie, ktoré majú v dnešnom svete hodnotu tisícok miliárd eur. Dnes ležia tieto tisícky miliárd eur pod zemským povrchom – a je s nimi previazaná neuveriteľná moc energetického a surovinového priemyslu. Biznis má enormný záujem na tom, aby tieto suroviny boli neprestajne ťažené, predávané a spaľované. Dať stopku týmto záujmom, to je úloha politiky – tá sa však tejto téme radšej vyhýba. Je to celé otázka nastavenia systému ako takého. Ale k tomu sa isto ešte dostaneme počas rozhovoru...
Určite. Najprv ale taká základná otázka: prečo by vlastne človek, povedzme zo strednej Európy, mal chcieť od politikov, aby zmenu klímy riešili?
Z dvoch dôvodov. V prvom rade je to etická otázka – my, Európania, žijeme už dlhé roky a stáročia na úkor iných ľudí a prírody samotnej. Sme – samozrejme ako jednotlivci v rôznej miere, ale teraz myslím ako spoločnosti – spolu s krajinami ako USA, Kanada alebo Japonsko značne zodpovední za klimatickú zmenu (napr. kumulované emisie CO2 „na hlavu“ niekdajšieho Československa aj oboch nástupníckych krajín patria k najvyšším na svete, takže ani naša zodpovednosť nie je zanedbateľná – pozn. HN Globálne). V akademických kruhoch nazývame túto situáciu „ekologickým dlhom“. Sme dlžníci iným krajinám a prírode a z hľadiska morálky by sme ho mali začať splácať.
Bežného človeka to ale nemusí trápiť. Niektorí sú takpovediac „radi, že sú radi“...
Preto je tu ten druhý dôvod – ani nás totiž neobídu negatívne dôsledky, ktoré so sebou klimatická zmena nesie. Je v našom záujme riešiť ju. Dobre sa počúva, keď si predstavujeme, že vinice sa len presunú trocha na sever a že len bude trochu teplejšie.
Pritom ale zabúdame na to, že nás čakajú stále častejšie extrémy počasia – intenzívne suchá a intenzívne dažde. Dramaticky sa nás dotkne aj to, ak Golfský prúd prestane plniť svoju funkciu – prinášať relatívne teplú vodu a s tým i vzduch z Karibiku do Európy. Nezabúdajme: španielsky Madrid leží v rovnakej zemepisnej šírke ako New York, tu v strednej Európe tak môžeme mať počasie podobné tomu, aké je dnes v strednej Kanade.
Klimatická zmena a jej dôsledky sa teda budú týkať všetkých. A zavinil ju náš spôsob života. Ako je potom možné, že niektorí ľudia spochybňujú, že za klimatickú zmenu môže činnosť človeka?
Z mnohých výskumov vieme, že klimaskeptici nechcú byť presvedčení o opaku svojej pravdy. Zároveň je na základe iných výskumov jasné, že musíme rozlišovať medzi ľuďmi, ktorí neveria v existenciu klimatickej zmeny (ak ide o jednotné číslo, ide o zmenu podnebia spôsobenú ľudskou činnosťou – pozn. HN Globálne) a ľuďmi, ktorí neveria v efektivitu politických opatrení proti zmene klímy.
Tí druhí nepopierajú klimatickú zmenu, ale sú skeptickí k jej riešeniam – sťažujú sa, že sú drahé. Skeptikov klimatických politík treba presvedčiť, že potrebujeme rýchlu zmenu. Veľa štúdií ukazuje, že ak dnes nič neurobíme, mnohé politické opatrenia budú v budúcnosti ešte drahšie.
Pred dvomi rokmi ste vydali knihu s názvom Imperiálny spôsob života (v nemčine Imperiale Lebensweise). Čo ten názov znamená?
Ja a môj spoluautor Markus Wissen sme chceli týmto pojmom vysvetliť, že náš každodenný život, predovšetkým čo sa týka produkcie a konzumu, je možný len preto, lebo sa neustále opierame o lacnú pracovnú silu a lacné zdroje z rôznych kútov sveta. Bohatstvo rozvinutých krajín stojí nie výlučne, ale hlavne na tomto využívaní iných. Avšak tento fakt väčšina ľudí buď nevie, alebo ju to nezaujíma. Neférovo nastavené vzťahy medzi štátmi sú tak akoby považované za normálne.
Tým ale nemyslíme len rozdiely medzi bohatými krajinami globálneho Severu a chudobnejšími krajinami globálneho Juhu. Imperiálny spôsob života, ktorým žijú Európania, je spôsob orientovaný na status. Nielenže týmto spôsobom života devastujeme životné prostredie, ale zároveň umocňujeme spoločenskú nerovnosť. Stredná trieda sa oddeľuje od nižšej. Vďaka svojim vyšším príjmom si môžu dovoliť autá a vyššiu spotrebu. To vedie k stavu, že ľudia s nižšími príjmami sú viac sociálne vylúčení. Dôsledok v praxi: Na vidieku sa neinvestuje do funkčnej verejnej dopravy, ale do ciest primárne pre autá.
A celé to podľa vás spôsobil kapitalizmus?
Je to ekonomický a spoločenský systém, ktorý je orientovaný na profit a neberie pritom ohľady na človeka a prírodu a ich limity. Prírodu chápe ako pracovnú silu zdarma, ktorú využíva, respektíve už prečerpáva. Kolobeh prírody sa nedokáže prispôsobiť záujmom na rýchlom maximalizovaní zisku a stále väčšej expanzii. A preto tu máme zmenu klímy.
Takže klimatická zmena je podľa vás predovšetkým problém sociálneho a ekonomického nastavenia. Pred rokom britský prírodovedec David Attenborough na klimatickej konferencii zdôraznil, že štáty by si mali osvojiť zelenú ekonomiku. Je teda táto riešením klimatickej krízy?
Takzvaná „zelená ekonomika“ je pre mňa výrazom toho, že časť elít veľmi dobre chápe, že jedného dňa sa môže niečo totálne zrútiť. Dúfajú preto v zelenú ekonomiku – podnikatelia sa tešia zo zelených ziskov, odbory zo zelených pracovných miest a konzumenti zo zelených produktov.
No stratégie zelenej ekonomiky možno spochybňujú niektoré prvky nastavenia systému, ale nie systém ako taký. Preto som k nej skeptický. Opäť sa vrátim k tej výrobe - suroviny na výrobu jedného výrobku pochádzajú z rôznych častí sveta, pričom napríklad nevieme, či pri ich získavaní nedochádza k zneužívaniu ľudí. Myslenie na profit na úkor zdrojov planéty je taktiež rizikom, ktoré sa zelenou ekonomikou nemení.
Zelená ekonomika tak síce čiastočne vedie k ekologickej modernizácii ekonomiky a spoločnosti, napríklad cez elektroautá, obnoviteľné zdroje energie alebo ekologické poľnohospodárstvo. Lenže stále zostávame v imperiálnom spôsobe výroby a spotreby, a tak pretrvávajú aj základné mechanizmy drancovania prírody a ľudí. Dôležité je podľa mňa upriamiť pozornosť na stránku produkcie, ktorú tak často spomínam. Je s ňou spojená logika profitu a to je problematické. Častokrát vkladáme nádeje do zelených technológií, lenže aj tie sú náročné na zdroje.
Môžete uviesť príklad?
Vysvetlím to na spomínaných elektroautách. Batéria potrebuje lítium a ťažký kov dysprózium, aby sa batéria tak neohrievala. Karoséria zase potrebuje veľa hliníka. Problematická pritom nie je len výroba, ale aj to, že investujeme do individuálnej dopravy, na ktorú potrebujeme opäť masívne množstvo zdrojov. A autá ďalej budú zapchávať mestá, pričom na solidárnu a ekologickú mobilitu dostupnú pre všetkých sa nesústredíme.
Navyše, výroba elektroáut prispieva ku konfliktom nad zdrojmi, ktoré na ich výrobu potrebujeme. V týchto konfliktoch sú väčšinou porazené slabšie regióny. Na elektroautách vidíme aj ďalší problém, a to exkluzivitu týchto zelených riešení - čiastočne ekologicky modernizovaný spôsob života je vyhradený jednej časti sveta na úkor iných častí.
Miesto zelenej ekonomiky v knihe píšete o tzv. socio-ekologickej transformácii, ktorá nás má z klimatickej krízy vyviesť. Čo si mám pod tým predstaviť?
Sme presvedčení, že tak, ako sa nachádzame v imperiálnom systéme a spôsobe života, existuje k nemu aj alternatíva v podobe solidárneho spôsobu života. Je niekoľko možností, odkiaľ túto transformáciu smerom k nemu začať. Protesty proti TTIP (voľnému obchodu medzi USA a EÚ – pozn. HN Globálne), proti ďalšiemu spaľovaniu hnedého uhlia, proti továrňam na mäso či čoraz rozsiahlejším výstavbám letísk. No dá sa ísť aj z inej strany. Napríklad ďalej sadiť záhonky solidárneho poľnohospodárstva, alebo meniť politiku pracovného času – pracovať kratšie, v zdravších pracovných podmienkach, neorientovať sa na profit a výkonnosť za každú cenu.
Ľudia sú aktívni v rôznych oblastiach, a to by sa podľa môjho názoru malo posilňovať. Napríklad vo vzdelávaní, v ktorom by mali zodpovední tlačiť na to, aby sa dával priestor témam ako dopady nášho konzumu a jeho súvislosť s globalizáciou. V podstate v každej oblasti sa dá niečoho chytiť. Každá a každý z nás môže rozmýšľať, čo sa v jej/jeho práci dá podniknúť, aby sme nastúpili na cestu socio-ekologického a solidárneho spôsobu života.
Tieto opatrenia znejú ako beh na dlhé trate. Myslíte, že na ne existuje vôľa?
Som presvedčený, že áno. Rozvinúť spôsob produkcie a života, ktorý je pre všetkých ľudí atraktívny a ktorý neohrozuje prírodné podmienky a šance budúcich generácií, musí ísť ruka v ruke s otázkou spravodlivosti. A to aj na medzinárodnej úrovni. Sociálna a ekologická spravodlivosť je však kvôli tendenciám liberalizovať pod tlakom. Ak ich má vyriešiť trh, vyrieši ich len pre tých, ktorí majú dostatok peňazí na trhu zotrvať a zaobstarať si tovar a služby potrebné na živobytie.
A predsa - pri všetkej zotrvačnej sile a silných záujmoch na zachovaní imperiálneho spôsobu života existuje aj protiváha. Napríklad v podobe neziskových organizácií a kritických krídiel politických strán. V zákutiach spoločnosti sa experimentuje so solidárnejšími spôsobmi výroby a spotreby. Aj keď mnohí sme v imperiálnom spôsobe žitia uväznení, keďže je všeobjímajúci, veľa z nás je presvedčených, že takto to ďalej nejde. Nespokojnosť môže dosiahnuť sociálne-morálnu prevahu. Do akej miery však solidárny spôsob žitia bude do budúcna zaujímať politikov, to je napínavá otázka.
