Keď v lete 2014 iracká armáda unikala zo severu krajiny a v oblasti expandoval tzv. Islamský štát, podarilo sa ho zastaviť a neskôr aj vytlačiť až s výrazným prispením šiitských milícií.
Tzv. Ľudové mobilizačné jednotky dostali požehnanie od najvyššej šiitskej autority, irackého ajatolláha Sístáního, ktorý inak zastrene, ale opakovane dáva najavo nesúhlas s iránskou politikou aj náboženskou doktrínou.
Čo sa ale týka logistiky a koordinácie rôznych síl, kľúčovú úlohu pri záchrane Iraku pred definitívnym zrútením zohrali v pozemných operáciách práve iránske Revolučné gardy.
"Keď hrozilo, že Islamský štát v roku 2014 dobyje Bagdad, zvolal rahbar bezpečnostné vedenie štátu a nariadil, že treba tomu za každú cenu zabrániť," povedal mi predvlani v iránskej Komme bezpečnostný expert, ktorý sa predstavil ako doktor Forat. "Preto sme do Iraku vyslali 60-tisíc mužov vrátane 90 ostreľovačov."
Podobne sa Teherán prostredníctvom gárd a ich zahraničného krídla angažoval pri záchrane sekulárneho sýrskeho režimu Baššára Asada - aj tam hrozilo, že ho nenahradia demokratické sily, ako na začiatku vojny dúfal Západ, ale rôzne sunnitské džihádistické frakcie podporovanej monarchiami na Arabskom polostrove a Tureckom.
"Nasadzujeme samozrejme ľudí na obranu tamojšej vlády i do Sýrie, vrátane dobrovoľníkov najatých v Afganistane a Pakistane. V Iráne ich k boju vycvičia Revolučné gardy a potom ich posielajú do Sýrie. Ich počty sú tajné, osobne to odhadujem na 10 až 20-tisíc mužov," zhrnul Forat angažmán mužov riadených do štvrtka generálom Solejmáním.
Boj za "utláčaných"
Zahraničný angažmán iránskych Revolučných gárd je dokonca zakotvený v porevolučnej ústave, podľa ktorej má Irán povinnosť brániť "utláčaných" (mustad'afiin) v zahraničí, čo má legitimizovať nielen podporu rôznym ozbrojeným a oslobodeneckým skupinám v moslimskom svete od Afganistanu po Palestínu a od Libanonu po Jemen, ale aj podobne zamerané, napríklad protikoloniálne hnutia v krajinách nemoslimských.
V samotnom Iráne nie sú Revolučné gardy nijak populárne - povinnú vojenskú službu si väčšina mladých mužov radšej odslúži v armáde alebo polícii.
Revolučné gardy v očiach veľkej časti obyvateľov krajiny diskredituje ich ideový náter - táto zložka bola napokon založená hneď po revolúcii na jar 1979, aby bola protiváhou regulárnej armády, kde stále hrozil puč proti novému islamistickému vedeniu zo strany dôstojníkov skryto lojálnych zvrhnutému šáhovi.
Obávaným gardám nepridáva na povesti ani ich prepojenie s ekonomikou krajiny, ktoré tiež získalo základ pred štyrmi dekádami v revolučnej atmosfére a konfiškát po činiteľoch zrútenej proamerickej monarchie.
O to prekvapivejšia mohla byť popularita Solejmáního: ak bol najobľúbenejším činiteľom v krajine a ak ho v prieskumoch opakovane oceňovalo vyše 80 percent populácie, evidentne musel mať sympatie aj prinajmenšom časti tých Iráncov, ktorí sa inak stavajú k vládnucemu režimu negatívne.
Tento paradox súvisí s niekoľkými faktormi. Napríklad v Iraku či v Libanone bol generál vnímaný rozporuplne - v Bagdade ešte koncom roka tamojšej vláde opakovane radil, ako zlikvidovať protestné hnutia v uliciach, v Bejrúte bolo jeho hlavným partnerom hnutie Hizballáh, mnohými považované za teroristické.
,Biela vrana medzi gardistami'
V samotnom Iráne sa však na represii obyvateľov podľa všetkého nijako nepodieľal. Vizuálne i vystupovaním veľmi charizmatický veliteľ tak bol aj bežnými Iráncami vnímaný predovšetkým ako človek, ktorého vojenské majstrovstvo a jednotky al Kuds zachránili republiku pred fatálnou hrozbou v podobe Islamského štátu.
"Išli tam bojovať proti nepriateľovi, pretože keby tam nešli, nepriateľ by došiel až do našej krajiny," vyhlásil pred piatimi rokmi najvyšší vodca krajiny ajatolláha Chameneí. "Ak by nepriatelia neboli zastavení, museli by sme sa proti nim brániť v Kermánšáhe alebo v Hamedane," zmienil Chameneí oblasti západného Iránu.
Podobne sa včera v televízii al Džazíra vyslovil aj profesor Teheránskej univerzity Mohammad Maranda. "Solejmání sa stal národným hrdinom, pretože bez ľudí, ako bol on, by čierne zástavy (Islamského štátu - pozn. Red.) viali nad celým Blízkym východom."
Či už teraz dôjde na iránsku odvetu, alebo nie a bez ohľadu na jej vykonanie, včerajší atentát bezpochyby iránskemu režimu pomôže v jeho argumentácii, že krajina čelí vážnym vonkajším hrozbám, a je teda až "vlastizradou" demonštrovať v uliciach kvôli cenám benzínu či nezamestnanosti.
Bezpochyby bude veliteľova smrť vykreslená aj ako "ďalší dôkaz", že USA, Izrael a Saudská Arábia stáli pri zrode Islamského štátu, proti ktorému neohrozený generál bojoval.
Hoci Teherán nemôže Washingtonu ani jeho regionálnom spojencom konkurovať vo vojenských výdavkoch, technológiách ani počtoch mužov v zbrani, práve činnosť Solejmáního elitných jednotiek a tajnej služby ukazuje, že aj iránsky režim má nástroje, ako brániť aj rozširovať svoje záujmy vo svete.
"Byť Američanom kdekoľvek na Blízkom východe, okamžite by som teraz odišiel," vyhlásil včera politológ Maranda. "Byť Američanom v juhovýchodnej Ázii, tiež by som balil."