"Päť, štyri, tri, dva, jedna ..." odpočítava dav. Namiesto očakávaného oslavného "yeah" však zaznie podivný sled zvukov, v ktorom sa radosť mieša s výrečným "Buu".
Veľa ľudí drží smartphony a natáča si plátno, na ktorom beží prenos BBC z Parliament Square; aj barman prestal na okamih pracovať. Jedna žena sa necháva svojimi kamarátkami natáčať na sociálne siete.
Jej plánovanú oslavu však trochu kazí bučanie a muž v ružovej košeli, ktorý ju pozoruje so zmesou pobavenia a sarkazmu v očiach. Rovnako ako zvyšok britskej spoločnosti - aj "Templář" je rozdelený.
"Ja neviem, čo by som mal oslavovať," hovorí Nick Richards, tridsaťpäťročný konzultant. Pivo popíja s dvoma kamarátmi. "Nie som jeden z tých, ktorí by boli radikálne proti brexitu, rovnako mi však nepríde, že by som mal skákať radosťou do stropu. Kto vie, či za rok o takomto čase ešte bude Spojené kráľovstvo existovať ... "
Nick naráža na "škótsku otázku" - jeden z najpálčivejších problémov, ktoré bude musieť vláda Borisa Johnsona riešiť. Ministerský predseda sa síce snaží krajinu zjednotiť okolo vidiny nových príležitostí, nie všetci sú ale ochotní mu načúvať. S neistotou o ekonomickom smerovaní krajiny je otázka škótskej samostatnosti živšia, než inokedy.
"Včera som čítal, že brexit je pomsta zvyšku Anglicka na Londýne ..." pokračuje Nick. "To asi sedí. Bojím sa, aby sa na nás teraz nepomstil Škóti za brexit."
Pri stole sa rozbehne zaujímavá debata. Nick sa s ostatnými bavia o tom, čo vlastne vedia o Škótsku. Ukazuje sa, že tam ani jeden z nich nikdy nebol. Ich spoluobčania zo severu sú pre nich napospol hádankou, popr. zmesou zabehnutých stereotypov, rovnako ako pre nás - whiskey, kilt, agresívny futbal.
,Je to náš deň nezávislosti'
Nechávam Nicka a spol. dopiť posledné pivo, a idem o stôl ďalej. Na cestu mi hrá "God Save the Queen" v podaní Nigela Farage - slová však zanikajú vo všeobecnom buchote. Jednou z mála, kto spieva, je Melissa Allen - žena, ktorá svoju radosť pred desiatimi minútami zdieľala s priateľmi na sociálnych sieťach.
"Je to náš deň nezávislosti, mali by sme ho odteraz sláviť každý rok," má jasno Melissa. "Máme staré hranice a môžeme si povedať, koho do krajiny chceme a koho nie - rovnako ako Austrálčania. Na to má predsa každý právo."
Na to sa dá ťažko niečo namietať. Snáď len toľko, že Spojené kráľovstvo už bodový imigračný systém, na ktorý poukazuje Melissa, dlhšiu dobu má.
Súčasná posadnutosť "austrálskym modelom" sa zdá byť skôr politickou licenciou, ktorá zaplavila médiá. Kritici oprávnene tvrdia, že prechod na neho by celkové počty prisťahovalcov mohol paradoxne zvýšiť.
"Borisovi verím, mala som ho rada už ako starostu," nadväzuje Melissa. "Nie je ako ostatní politici, čo odriekavajú naučené frázy ako automaty. Keď hovorí Boris, nikdy sa nenudíte. Ak nás môže niekto zjednotiť, je to človek s nadhľadom ako on."
Ministerský predseda sršal optimizmom
Na zjednotenie bol zameraný aj piatkový Borisov prejav. Ministerský predseda tradične sršal optimizmom, vyzdvihol nové šance a príležitosti, a sľúbil okrem iného. "Najväčší povzbudenie infraštruktúry od viktoriánskej doby" (druhej polovice 19. st. - pozn. red.).
To má zahŕňať napríklad výstavbu supermoderného rýchlostného koridoru z Londýna na sever krajiny, jednej z nových voličských bášt Konzervatívnej strany.
Či už si o ministerskom predsedovi Borisovi Johnsonovi myslíte čokoľvek, v jednom mu musíte dať s Melissou za pravdu. 31. január 2020 nie je ani tak koncom, ako skôr začiatkom.
Pre niekoho je to začiatok symbolický, spojovaný s novými nádejami, pre iného veľmi praktický začiatok zložitých vyjednávaní medzi Londýnom a Bruselom o vlastnej podobe pobrexitového ekonomického usporiadania. A možno očakávať, že ani rok 2020 nebude chudobný na udalosti, a možno aj dramatické zvraty.