Je to jediná loď, ktorá v súčasnosti zachraňuje utečencov v Stredozemnom mori. Na poslednú misiu vyrazila ešte predtým, ako Európa zaviedla prísne opatrenia na boj proti šíreniu koronavírusu. Keď napokon zakotvili na talianskom pobreží, nemohli vstúpiť na pevninu - najprv ich čakala dvojtýždňová karanténa. Aj napriek negatívnym výsledkom testov na Covid-19, zostáva posádka na lodi. Až dovtedy, kým talianske autority nespravia štátnu prístavnú kontrolu. Ako to vyzeralo na mori, opísal vedúci misie Stefan Schütz z organizácie Sea-Eye.
Alan Kurdi je jediná pátracia a záchranná loď pôsobiaca na takzvanej “strednej” stredozemnej ceste, teda zachraňujúca ľudí, ktorí vyplávali z Líbye. Ako to tam momentálne vyzerá?
Naša misia sa začala 11. marca v Španielsku. Vtedy ešte neboli zavedené karanténne opatrenia. Medzičasom sa sprísnili aj podmienky cestovania. Samozrejme, nič z toho sme nečakali. Momentálne kvôli koronavírusu a zadržaniu lode Alan Kurdi v tejto oblasti nepôsobí žiadna záchranná loď. Ľudia však stále utekajú z Líbye. Preto sa bojíme, že v nasledujúcich mesiacoch môžu v Stredozemnom mori mnohí prísť o život.
Ako vyzerala vaša posledná misia?
Kvôli pandémii dnes v tejto oblasti nepôsobia žiadne ďalšie záchranné lode. O to dôležitejšia bola táto misia. Koronakríza nás posilnila v rozhodnutí vyjsť na more, lebo sme vedeli, že sme momentálne jediní.
Koľkých ľudí ste počas poslednej misie zachránili?
Spolu sme zachránili 150 ľudí. V jeden deň sme mali dve záchranné akcie. Počas prvej sme pomohli 68 ľuďom, počas druhej 82. Keď sme prišli do líbyjskej pátracej a záchrannej zóny, poveternostné podmienky boli ideálne: more bolo pokojné, nebol vietor ani vlny. Mnoho ľudí sa v tých chvíľach pokúšalo prekonať more, preto sme mali dve záchranné akcie v jeden deň. Týchto 150 ľudí zostalo na palube lode Alan Kurdi 12 dní. Boli to veľmi ťažké dni. Aj pre zachránených, aj pre posádku. Videli sme pokusy o samovraždu. Ľudia skákali z paluby lode do mora, pretože boli zúfalí, chceli sa dostať na pevninu. Na lodi bolo veľa napätia, videli sme aj sebapoškodzovanie. Počas niektorých dní pracovali členovia posádky aj 18 hodín denne, takmer nespali. Bola však medzi nami aj veľká solidarita. Keď bol niekto veľmi vyčerpaný, iní členovia a členky posádky mu pomáhali alebo ho vystriedali.
Z akých krajín títo ľudia pochádzali?
Z Maroka, Bangladéša, Alžírska, Somálska, Sudánu, Čadu, Senegalu, Burkina Faso, Guiney, Ghany a Sýrie.
Ako zareagovali prijímajúce krajiny?
Na lodi sme strávili 12 dní. Mali sme pocit, že to malo ísť rýchlejšie. Taliansko s nami spolupracovalo. Museli sme evakuovať loď, keďže štyria ľudia mali zdravotné problémy. Talianske autority nám pomohli okamžite. Po 12 dňoch nám umožnili premiestniť ľudí na trajekt v blízkosti Palerma. No aj krajina našej organizácie, teda Nemecko, nám pomohla nájsť riešenie. Stále však nevieme, do ktorých európskych krajín títo ľudia ďalej pôjdu.
Ako podľa vás koronavírus zmenil migráciu?
Je to ďalšia kríza, ktorá dopadá na nás všetkých. Nemali by sme zabúdať ani na ostatné krízy vo svete. Je dôležité pokračovať v zachraňovaní. V Líbyi je občianska vojna a detenčné centrá, kde sú ľudí mučia. Ľudia, ktorých sme zachránili, boli v týchto táboroch. Mučili ich, niektorí boli aj zotročení. Vedeli, že v Európe je koronakríza, ale to, čo zažívali v Líbyi, je omnoho horšie. Chcú prekonať more, pretože to, čo sa deje v Líbyi, je katastrofa.
Vedeli ľudia, ktorých ste zachránili, aké sú v Európe dopady koronakrízy?
Áno, absolútne. Prišli na drevených lodiach a niektorí z utečencov mali rúška. Vedeli, že v Európe je rozšírený koronavírus, ale potrebovali uniknúť z Líbye. A jediný spôsob ako to urobiť je preplávať more. Vždy budú ľudia, ktorí potrebujú ujsť. Bez ohľadu na to, či prebieha koronakríza alebo nie. Veľmi dôležité je však to, aby Európska únia prestala podporovať líbyjskú pobrežnú stráž tréningami a finančnou pomocou. Nevieme, kto presne líbyjská pobrežná stráž je. Sú len ďalšou milíciou, nikto presne nevie, akí ľudia to sú. Ohrozujú životy mnohých. Zbraňami ohrozovali aj nás - nemeckú loď. Je to škandál a Európska únia by ich mala prestať podporovať.
Ako ste sa osobne zapojili do hľadania a pátrania?
Vyštudoval som zdravotnú školu v Rakúsku. V humanitárnom sektore pracujem od roku 2015. Pracoval som v Grécku, Srbsku aj Turecku. K Sea-Eye som sa pripojil pred rokom, som vedúci misie a zodpovedný za záchrannú akciu. Toto bola moja tretia misia.
Stretli ste sa niekedy s problémami v Taliansku alebo Európskej únii súvisiacimi s vašou prácou?
Na našej misii nás ohrozovalo plavidlo, ktoré pravdepodobne patrilo k líbyjskej pobrežnej stráži. Počas prvej záchrannej akcie sa k nám priblížilo. Máme podozrenie, že patrilo k líbyjskej stráži, lebo nieslo líbyjskú vlajku. Mali zbrane, strieľali do vzduchu a ohrozovali utečencov aj posádku. Takto by to nemalo byť. Päťdesiat ľudí skočilo od strachu z utečeneckej lode do mora a takmer sa utopilo.
Čo sa bude diať na ďalších záchranných misiách?
Pre pátracie a záchranné mimovládne organizácie je teraz situácia veľmi zložitá kvôli zákazom cestovania. Ak niekto príde povedzme z Nemecka, musí byť v karanténe dva týždne. Takže je veľmi zložité zorganizovať výmenu posádky. Ale je veľmi dôležité, aby pátranie a zachraňovanie pokračovalo. Súčasne sa totiž dejú dve krízy: ľudia sa topia v Stredozemnom mori a utekajú pred strašnými podmienkami v líbyjských detenčných centrách. A teraz sa k tomu pridala aj koronakríza. Ani na jednu z týchto kríz by sme nemali zabúdať.
Čo bude s člnmi v núdzi, kým je vaša loď v karanténe?
Je to veľmi komplikované. Niektorým sa podarí dostať sa na pevninu, niektorí sa utopia v mori, alebo budú vytlačení naspäť do Líbye.
Ako sa týmto všetkým psychicky vysporadúvate?
Naša organizácia robí pre posádku psychologický debriefing. Organizácia nám tiež poskytuje psychologickú podporu cez telefón. Z mojej perspektívy to posádka zvláda celkom dobre, nemá závažné problémy.
Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
