O život prišlo 12 ľudí. Viacerí na člne umreli od smädu alebo od zúfalstva skočili do mora. Vyše päťdesiatich zatlačili späť do Líbye. Takúto správu vydala v polovici apríla organizácia Alarm Phone, ktorá prevádzkuje satelitné číslo pre migrantov v núdzi na mori.
Cez najnebezpečnejšiu cestu preplával na člne do Európy aj migrant z Afganistanu. “Jeden človek sa modlil, druhý plakal, na člne bolo bábätko, ktoré celou cestou plakalo,” povedal. “Videl som, ako to prežíva moja mama, brat a sestra, ktorí boli na člne spolu so mnou. Bolo to strašné, a keď na to myslím, vždy sa zrútim,” povedal pre HN Globálne Afganec, ktorý si kvôli osobnej ochrane želal zostať v anonymite.
Posledná záchranná loď, ktorá v čase pandémie pôsobila na trase v centrálnej časti Stredozemného mora a zachraňovala migrantov v medzinárodných vodách, bola loď Alan Kurdi, ktorú prevádzkuje nemecká mimovládna organizácia Sea-Eye.
Loď, nazvaná podľa trojročného chlapčeka zo Sýrie, ktorý sa v roku 2015 utopil v Stredozemnom mori, je momentálne zadržaná na talianskom pobreží. Podstupuje totiž povinnú štátnu prístavnú kontrolu. Počas nej talianske autority zisťujú, či loď spĺňa technické a bezpečnostné požiadavky potrebné na plavbu v mori.
“Za posledný rok a pol sme mali štyri takéto kontroly,” povedala Sophie Weidenhiller, hovorkyňa organizácie Sea-Eye. “Kontrolujú nás viac ako ostatné lode. Talianske autority vyjadrili obavu o bezpečnosť posádky i utečencov na palube, ale podľa nás je takáto obava nezmyselná, pretože kým loď kotví v prístave, utečenci v na mori sa topia.”
Problémy v Stredozemnom mori malo v minulosti viacero ďalších mimovládnych organizácii. Ich plavidlá zadržali a členov obviňovali z podporovania nelegálnej migrácie.
“Európska únia nám bráni zachraňovať životy ľudí v núdzi. Je to pritom jej legálnou povinnosťou. Súčasné okolnosti sa využívajú na to, aby zintenzívnili násilnú pohraničnú kontrolu,” povedala hovorkyňa organizácie Sea -Watch Haidi Sadik. “Pátracie a záchranné mimovládne organizácie sú pritom aktérmi prvej pomoci. Prácu by nám mali uľahčovať. Namiesto toho robia zásahy, pri ktorých je koronavírus len ďalšou výhovorkou,” dodala. Organizácia Sea-Watch momentálne pracuje na spustení ďalšej záchrannej misie v Stredozemnom mori.
Loď Alan Kurdi zachránila len na svojej poslednej misii v marci a apríli 150 ľudí, ktorí vyplávali z líbyjského pobrežia.“Každý deň, keď naša loď nie je v teréne a nezachraňuje ľudí, sa ďalší a ďalší topia. Taliansko musí okamžite pustiť našu loď na more, aby sme mohli naďalej zachraňovať životy,” povedala Weidenhiller.
Migrácia pokračuje aj napriek koronavírusu
Ayoub Sufyan, riaditeľ organizácie Apuleius Foundation for research and humanitarian studies, ktorá pôsobí v Líbyi, potvrdil, že migrácia z Líbye pokračuje aj v čase koronavírusu.
“Profily migrantov a migrantiek vyrážajúcich z Líbye sa rôznia; sú medzi nimi subsaharskí migranti, no aj ľudia zo Severnej Afriky. Situácia v Líbyi je veľmi zložitá; dlho tu boli obrovským problémom detenčné centrá. Hoci mnohé sú už dnes zatvorené, situácia pre migrantov zostáva komplikovaná,” povedal.
Covid-19 podľa neho výrazne obmedzil pohyb medzi mestami. To postihlo aj samotných migrantov. “Mnohí robili na krátkodobé úväzky platené na deň. Zrazu pracovať nemôžu. Majú ešte menej peňazí, ktoré môžu zaplatiť prevádzačom. A častokrát nemajú peniaze už ani na jedlo.”
Podľa Sufyana si mnohí migranti a migrantky pri odchode z domovskej krajiny plne neuvedomujú riziká, ktorým budú čeliť. Nielen na mori. Nebezpečenstvo im hrozí aj počas cesty cez Saharu do Líbyie. Väčšina z nich nevie, ako sa k nim budú prevádzači správať. Často s nimi zaobchádzajú neľudsky, dodal Sufyan.
Migrantka z Kamerunu, ktorá do Európy prišla v roku 2017, pre HN Globálne povedala, že “prechod cez Stredozemné more je len poslednou fázou cesty plnej utrpenia. Chvíle medzi opustením pevniny a vyplávaním na more v rukách prevádzačov sú peklom na zemi.”
Dodala, že “koronavírus výrazne zhoršil situáciu migrantov a migrantiek, z ktorých aspoň 90 percent žije v absolútnej materiálnej núdzi.”
Podľa Sufyana sú práve subsaharskí migranti obeťami najkrutejšieho zaobchádzania.
“Často sú nahnaní do tzv. “storage houses”, kde pred vyplávaním na more čakajú aj celé týždne. So subsaharskými Afričanmi sa tam zväčša zaobchádza najhoršie,” povedal pre HN Globálne.
Nedostatok dát
Alexandra Malangone, právnička a expertka na migráciu pôsobiaca v Taliansku, pre HN Globálne povedala, že “v líbyjských detenčných centrách je momentálne stále uväznených približne 1500 osôb. Niektoré z nich sú tam celé roky.”
Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) odišlo z Líbye do Európy len počas prvých aprílových týždňov minimálne 800 ľudí, povedala Malangone. Aspoň polovicu z nich líbyjská pobrežná stráž vrátila späť do Líbye. “Z toho približne 200 do neoficiálnych detenčných centier. O týchto ľuďoch dnes nie sú dostupné žiadne informácie,” dodala.
Taliansko zároveň 8. apríla zatvorilo svoje prístavy kvôli vypuknutiu pandémie.
Organizácia IOM, ktorá prevádzkuje projekt Missing Migrants, uvádza, že v roku 2020 v Stredozemnom mori umrelo 256 ľudí.
“Počas opatrení proti ochoreniu Covid-19 na strednej Stredozemnej ceste klesol počet zaznamenaných obetí. Kým v minulom roku v marci a apríli ich bolo 56 a 52 obetí, v tomto roku 18 a 13. Tieto dáta sú však pravdepodobne nepresným obrazom súčasnej situácie,” povedala Malangone.
Zároveň dodala, že oficiálne čísla migrantov na dvoch ďalších cestách cez Stredozemné more, teda na tzv. východnej a západnej, maju oproti vlaňajšku rovnako klesajúcu tendenciu.
Na takzvanej západnej ceste však stúpa počet migrujúcich na Kanárske ostrovy. Kým minulý rok medzi 15. marcom a 30. aprílom napočítali 135 príchodov, tohto roku to podľa španielskeho ministerstva vnútra bolo 706 migrantov. “Toto je pravdepodobne spôsobené zhoršenou bezpečnostnou situáciou v Burkina Faso, Mali, Pobreží Slonoviny a Konžskej demokratickej republike, kde eskaluje násilie a konflikty,” dodala Malangone.
Haidi Sadik z organizácie Sea-Watch pre HN Globálne uviedla, že “pri pohraničných politikách je nedostatok spoľahlivých čísel úmyselnou stratégiou, slepým bodom.”
“Nikto nepozná presné dáta o nezvestných migrantoch. V Stredozemnom mori nie je dosť očí a uší. Sú tam veľké nedostatky v monitorovaní aj v zachraňovaní. Mnohé z oficiálnych odhadov sú veľmi konzervatívne. Môžeme spočítať nezvestných ľudí na základe počtov od štátnych autorít a dát mimovládnych organizácii, ale stredná časť Stredozemného mora je veľmi veľká oblasť. Je možné, že každý deň sú v nej lode, ktoré nikto do štatistík nezarátal.”
Na iných hraniciach, kde sú fyzické ploty či zábrany, môžu podľa nej ľudskoprávne organizácie a autority evidovať dáta o prekročení hraníc. “Ale Stredozemné more je veľkým hrobom. Nikto nepozná skutočné čísla.”
Obchodovanie s ľuďmi
Holandský aktivista a spoluzakladateľ iniciatívy Walk of Shame Rikko Voorberg pre HN Globálne povedal, že bez organizovanej pomoci sa ľudia na hraniciach s Európou stávajú obeťami nútenej migrácie a obchodovania s ľuďmi.
“Prevádzači od týchto ľudí berú obrovské sumy peňazí. Deje sa to v Líbyi, no i v táboroch na Lesbose, v Bosne a inde. Ak Európa týmto ľuďom neposkytne žiadnu perspektívu, jediní ľudia, ktorí ju poskytnú, budú prevádzači, obchodníci s ľuďmi či kriminálnici: tí sú jedinou nádejou pre ľudí na úteku,” povedal Voorberg.
Voorberg so skupinou aktivistov a občanov Európy, ktorí boli frustrovaní európskou migračnou politikou, založil iniciatívu Walk of Shame, ktorou sa snaží rehumanizovať vzťah medzi Európanmi a utečencami.
“Ak Európania týmto ľuďom nesposkytnú záchranu pred utopením a ak ich budú biť v táboroch na svojich externých hraniciach, dotlačia ich naspať do rúk kriminálnikov a prevádzačov,” tvrdí Voorberg.
“Ako Európania sa hanbíme, že sme toto dopustili. Hanbíme sa za to, že sa ľudské práva nedodržiavajú univerzálne. Ak migrantom neposkytneme iné perspektívy, sme spoluzodpovední za to, čo sa im deje,” dodal.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
