Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
27.06.2020, 10:00

Reportáž: Hnevá ma, že moje deti museli vyrastať vo väzení

„Mám 37 rokov a za celý život som videl iba vojnu. Preto som odišiel. Nechcel som, aby moje deti takto žili,“ hovorí otec rodiny, ktorá migrovala z Iraku. Nedávno ich prepustili z tranzitnej zóny na maďarsko-srbskej hranici – strávili v nej dva roky.

Reportáž: Hnevá ma, že moje deti museli vyrastať vo väzení
Zdroj: Főldes András / Index.hu

„Deti sú vystrašené, pretože nikdy nevideli toľko ľudí. Mladšia dcéra sa dokonca rozplakala, keď zbadala auto, do ktorého sme mali nastúpiť. Nikdy predtým totiž v aute nesedela.“

Tieto slová môžu vyvolávať obraz otca, ktorý sa pred rokmi stratil v nejakej džungli ďaleko od civilizácie a teraz ho konečne zachránili. V skutočnosti ich však hovorí otec, ktorého práve prepustili z jednej z tranzitných zón na srbsko-maďarských hraniciach.

Súdny dvor Európskej únie 14. mája rozhodol, že väznenie žiadateľov o azyl v maďarských tranzitných zónach predstavuje nezákonné zadržiavanie, keďže žiadateľom o azyl nebolo umožnené opustiť zóny smerom do Maďarska a pri opustení zón smerom do Srbska hrozilo, že by v Maďarsku stratili možnosť požiadať o azyl. Na základe rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ sa maďarská vláda rozhodla tranzitné zóny úplne zrušiť.

S Karzanom, jeho ženou a ich štyrmi deťmi, sme sa stretli v utečeneckom tábore vo Vámosszabadi hneď v prvý deň po ich prepustení z tranzitnej zóny. Až tu, priamo pred našimi zrakmi, po dvoch rokoch čakania urobili prvé slobodné kroky na maďarskej pôde. Než sa dostali cez železnú bránu, ešte sa na nich rozkričal dozorca so slovami „plastic, plastic“ a mával na nich, aby sa vrátili.

Rodina sa poslušne otočila.

Zakričal som na nich v angličtine, že „plastic“ znamená, že majú ukázať svoje dokumenty. O chvíľu sa muž vrátil so šiestimi identifikačnými preukazmi všetkých členov svojej rodiny, ale dozorca znova mával, aby sa vrátili, a neprestajne opakoval „plastic“. Spýtal som sa ho, prečo rodinu poslal späť a ukázalo sa, že k opusteniu tábora potrebujú svoje vstupné preukazy, nie tie identifikačné. Ak by som tam nebol a nemohol prekladať, rodina by mohla byť naďalej uviaznutá za plotom, veriac, že došlo k nedorozumeniu a tento tábor je rovnaké väzenie ako ten predtým.

Biele peklo

„Aký bol život v tranzitnej zóne?“ spýtal som sa, keď sa konečne dostali cez bránu. Tábory v tranzitných zónach boli pre ľudí zvonka uzatvorené. Novinári sa za ploty z ostnatých drôtov dostali od založenia táborov v roku 2015 iba raz. Sprievodcovia vtedy reportérov previedli prázdnym areálom. Novinári však neboli jediní, komu bolo odopierané vidieť, ako Maďarsko zadržiava ľudí, ktorých jediným previnením bolo, že požiadali o ochranu.

Zdroj: Főldes András / Index.hu

​Ani humanitárne a mimovládne organizácie venujúce sa utečencom nemali do týchto oblastí povolený vstup. Vonkajší svet vedel o tom, čo sa v zónach deje, len vďaka sporadickým správam a rozhodnutiam Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Informovali o tom, že autority nechali utečencov niekoľkokrát hladovať, s tehotnými ženami sa zaobchádzalo neľudsky a rodiny boli zadržiavané bez udania akéhokoľvek dôvodu. V máji sa tento príbeh konečne skončil, keď Súdny dvor EÚ rozhodol, že zadržiavanie dlhšie ako 28 dní je nezákonné.

Myslel som si, že sa zbláznime.

Pri spomienke na uzavretý svet tranzitnej zóny si Karzan mimovoľne prehrabol vlasy. „Všetko bolo biele. Kontajner, v ktorom sme žili, bol biely. Dvor, po ktorom sme sa prechádzali, bol pokrytý bielym štrkom. Videli sme iba ostnatý drôt a biele steny. Myslel som si, že sa zbláznime,“ opisuje Karzan.

„V tábore bolo veľa detí, ktoré cez deň robili hluk a v noci plakali. Nebol tu žiaden čas na odpočinok. Každý deň sme mohli na dve hodiny navštíviť ľudí žijúcich vo vedľajšom sektore. Je fajn rozprávať sa s inými ľuďmi, ale po dvoch rokoch rozhovorov nutne prídete do bodu, kedy si už nemáte čo povedať. Prebrali ste všetko.

Väčšinu dňa sme však aj tak videli len policajtov, ktorí mali zakázané sa s nami rozprávať. Boli úplne všade, ale keď som sa pokúsil na nich prehovoriť alebo len pozdraviť, nikdy nereagovali. Jeden starší policajt vždy zakýval hlavou, keď ma videl. Myslím, že by pozdravil, ak by to nebolo zakázané.“

Sedeli sme v zalesnenej oblasti za táborom. Karzanova žena, ktorá mala na hlave šatku, držala v tichosti na ramene ich najmladšie dieťa. Odvracala od nás oči a pozerala sa do diaľky, zatiaľ čo jej muž bol na nohách, nepokojný. Slová sa z neho doslova valili.

„Raz do týždňa chodil do tábora psychológ. Pri jednej príležitosti som vybuchol. Pýtal som sa, čo je toto za život, že už viac nevládzem. Nedávali nám žiadne informácie o našom prípade. To už bol rok a pol, odkedy sme podali žiadosť o azyl. Nikto sa však ani len slovom nezmienil o tom, prečo ešte stále nemáme rozhodnutie, prečo sme stále držaní v zajatí. Kričal som, ale psychológ mi na to povedal, že ak sa nebudem ovládať, budeme musieť náš rozhovor ukončiť. Samozrejme, že som bol nahnevaný. Už som za ním potom nikdy nešiel.“

Zdroj: Főldes András / Index.hu

Deti bez pomoci

„Pre deti to bolo ešte ťažšie. Nemali čo robiť. V tábore bola síce škola pre deti staršie ako sedem rokov, ale naše deti majú šesť, päť, tri a dva roky. O tých najmenších sa nikto nezaujímal. Nemali sa kde hrať, nebola tam škôlka ani žiadne hračky. Väčšina detí trávila čas hraním sa s mobilmi svojich rodičov. My sme mali šťastie, pretože naše deti sa radi hrajú spolu.“

„Bolo ťažké, keď sa ma spýtali: ‚Ocko, prečo sme tu zavretí?‘ Nemohol som dovoliť, aby videli moje zúfalstvo. Úplne by ich to ochromilo. Uistil som ich, že musíme ešte trocha počkať, ale potom už bude náš prípad vyriešený a budeme môcť odísť. Mal som ťažké srdce, ale vedel som, že sme neurobili nič zlé. Nebola to moja chyba, že sme tam boli.“

Karzan a jeho rodina sa vydali na cestu do Európy v roku 2016 z Iraku, neďaleko tureckých hraníc, vedľa Kurdistánu. „Vojaci PKK (Strany kurdských pracujúcich) pravidelne prechádzali hranicou a schovávali sa v domoch ľudí. Ak im človek nepomohol, zastrelili ho. Ak im pomohol, potom bol napádaný tureckými silami a ich spojencami.“ Na otázku, prečo sa rozhodli utiecť z Iraku, odpovedal:

Mám 37 rokov a za celý život som videl iba vojnu. Preto som odišiel. Nechcel som, aby moje deti takto žili.

​Rodina opustila domov s dvoma deťmi. Ich dve mladšie deti sa narodili už na ceste. „Na svet prišli v tranzitnej zóne,“ povedal Karzan zamyslene, keď popisoval svoju skúsenosť, ktorú sme citovali na začiatku tohto článku. Pre tieto dve deti bolo šokujúcim zistením, že existujú ľudia žijúci za plotom, či stroje ako sú autá. „Toto je tiež prvýkrát, čo vidia jazero,“ dodal ukazujúc na malé množstvo vody, ktoré sa za nami lesklo.

Zmätení nenávisťou

„Počas nášho pobytu v tranzitnej zóne som si na svojom mobile prečítal veľa článkov. Viem, že Viktor Orbán nenávidí moslimov a utečencov. Jediné, čomu nerozumiem, je to, ako je možné rozmýšľať takýmto spôsobom. Sú dobrí a zlí moslimovia, dobrí a zlí utečenci, rovnako ako existujú dobrí a zlí kresťania a dobrí a zlí Maďari. Nechápem to.“

Začali sme sa vracať späť do tábora. Karzanova manželka kráčala pred nami. Povedal som Karzanovi, že by som rád hovoril aj s ňou. Doteraz totiž nič nepovedala. „Nepýtaj sa jej na tieto veci. Iba by plakala, nič by nepovedala, iba by plakala, a nemohla by prestať.“

Zdroj: Főldes András / Index.hu

Pri bráne som sa ich nešikovne spýtal na ich plány po tom, čo sa ich prípad uzavrie a budú môcť opustiť tábor. „Chceli by sme sa usadiť v Maďarsku. Sú tu dobrí ľudia, ktorí nám pomohli s našou prihláškou, alebo tí, ktorým sa podarilo uzavrieť tranzitné zóny a prepustiť nás. Nechcem zabiehať do politiky. Na nikoho sa nehnevám. Chcem normálny život. Chcem vidieť moju rodinu šťastnú.

Jediná vec, ktorá ma rozčuľuje, je, že moje deti museli vyrastať vo väzení.“

Prečo bola rodina dva roky uväznená v tranzitnej zóne?

„Prípad tejto rodiny nebol komplikovaný. Pri procese sa dopustil chyby imigračný úrad,“ vysvetlila Indexu právnička Timea Kovács z mimovládnej ľudskoprávnej organizácie Hungarian Helsinki Committee. Povedala nám, že Národné generálne riaditeľstvo cudzineckej polície v Maďarsku (National Directorate-General for Aliens Policing) vydal štyri rozhodnutia, ale všetky súd z rôznych dôvodov zrušil.

„Bolo nešťastné, že konanie tejto rodiny sa začalo pred Torubarovým uznesením. Predtým mohli súdy iba posielať rozhodnutia späť orgánom na opätovné preskúmanie a nemali právomoc priznať žiadateľom ochranu.“ Proces irackej rodiny stále prebieha. Ak aj nezískajú utečenecký status (ktorý maďarské úrady priznávajú len zriedkavo), stále by mohli mať nárok na doplnkovú ochranu, informovala právnička.

Článok bol preložený z jeho anglickej verzie na maďarskom portáli Index.hu so súhlasom autora. Preklad vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia. 

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.