Predstavte si, že nemáte peniaze na základné jedlo. Ani pre seba, ani pre svoje malé deti. Nemáte prístup k vode. Potrebujete lieky? Zabudnite. Čo urobíte? Ide o situáciu, ktorú si bežný obyvateľ Slovenska vybaví len ťažko. Avšak to, čo je pre nás sci-fi, je vo Venezuele každodennosťou. Pre milióny obyvateľov je jediným východiskom, jedinou cestou ako prežiť, útek z krajiny.
Päť miliónov ľudí odišlo
Krajina čelí autoritárskej vláde Nicolasa Madura, aj rozsiahlej politickej, sociálnej a humanitárnej kríze. Svetové médiá upozorňujú, že nefunkčný zdravotný systém, nedostatok vody, liekov, i potravín majú za následok stovky obetí na životoch, obzvlášť u zraniteľných skupín ako sú deti, seniori či ľudia s chronickými ochoreniami. Svetový potravinový program minulý rok vydal správu, podľa ktorej tretina obyvateľov Venezuely trpí hladom.
„Rozšírené násilie, porušovania občianskych a politických práv a komplexná humanitárna kríza sú dôvodmi, pre ktoré z krajiny emigrovalo vyše päť miliónov ľudí. Migrácia sa často odohráva za dramatických okolností a migrujúcim spôsobuje veľkú zraniteľnosť, ktorá zvyčajne nekončí ani v cieľovej krajine,“ povedala pre HN Globálne Claudia Vargas Ribas, profesorka a výskumníčka špecializujúca sa na migráciu na Univerzite Simón Bolívar vo Venezuele.
Chýbajúce dokumenty, pracovná a finančná neistota a zdravotné problémy sú realitou pre mnohých ľudí, stále sú však pre nich akceptovateľnejšie než návrat do Venezuely, dodáva Ribas.
Keď krajinu zasiahla koronakríza, ešte viac podčiarkla rozsiahlosť humanitárnej krízy. Ľudia, ktorí chceli emigrovať, museli zmeniť svoje plány. „Počula som o prípade chorého muža, ktorý predal všetok svoj majetok, aby odišiel do Španielska, kde by dostal lepšiu zdravotnú starostlivosť. Kvôli korone sa tu však ocitol bez peňazí, bez možnosti emigrovať a bez zdravotnej starostlivosti,“ povedala pre HN Globálne obyvateľka Caracasu, ktorá si želala zostať v anonymite.
Ona sama trpí núdzou a momentálne váha, či zostať alebo opustiť krajinu. „Nemám zdroje postarať sa o svoju matku a mnohí členovia mojej rodiny už dávno emigrovali do zahraničia. Tí, ktorí ostali, čakajú, kým sa skončí pandémia, aby mohli opustiť krajinu. Ja som sa stále nerozhodla, no môžem odísť len tam, kde sa budem vedieť postarať o svoju rodinu,“ dodala.
Najzraniteľnejšie skupiny
Vo všeobecnosti platí, že počas akejkoľvek krízy sú niektoré skupiny obyvateľov zraniteľnejšie viac než iné – napríklad seniori, deti či ľudia s chronickými ochoreniami. To isté platí aj pre koronakrízu. Práve tieto skupiny sa počas karantény ocitli v mimoriadne ťažkej situácii. Organizácie pomáhajúce deťom, ako napríklad Cecodap, odhadujú, že minimálne 900-tisíc detí už pred vypuknutím koronavírusu vo Venezuele žilo so starými rodičmi alebo príbuznými, pretože ich rodičia emigrovali do okolitých krajín, aby deťom a rodinám posielali peniaze zo zahraničia.
Keďže venezuelská mena bolivar nemá už takmer žiadnu hodnotu a ľudia v krajine zarábajú často i menej ako desať dolárov mesačne, rozhodnutie emigrovať bolo až do vypuknutia pandémie pre mnohých rodičov jedinou možnosťou, ako uživiť svoje deti a posielať rodinám peniaze zo zahraničia.
Odborníčka na migráciu Vargas Ribas vysvetľuje, že ľudia, ktorí odišli alebo plánujú utiecť z Venezuely, sa neraz ocitajú v prekérnych podmienkach: bez dokumentov, bez peňazí, bez prístupu k potravinám a liekom.
Nebezpečná cesta
Lucia Arguellová, vedúca programov pre Latinskú Ameriku v českej neziskovej organizácii Člověk v tísni, ktorá vo Venezuele pôsobí, hovorí, že v súčasnosti sú v krajine aj ďalšie vážne problémy. Tie sťažujú prácu organizáciám, ktoré pomáhajú miestnym. „Nedostatok relevantných dát, no i momentálny nedostatok benzínu, ktorý znemožňuje organizáciám sa po krajine presúvať, ešte zhoršuje krízové podmienky pre ľudí i pre pomáhajúce organizácie.“
Pre rodiny s deťmi, ktoré sa rozhodnú migrovať počas tejto zložitej situácie, je cesta mimoriadne nebezpečná. Experti na migráciu ako Vargas Ribas odhadujú, že približne tri milióny Venezuelčanov, ktorí emigrovali, sa ocitlo v nepriaznivej situácii a hmotnej núdzi, častokrát bez oficiálnych dokladov.
Ďalšími rizikami, ktoré hrozia zraniteľným skupinám počas migrácie, sú napríklad obchodovanie s ľuďmi, sexuálne vykorisťovanie, život v ilegalite a prejavy xenofóbie v prijímajúcich krajinách.
Podľa Vargas Ribas sa migrácia z Venezuely počas pandémie dá vnímať v troch rozličných rovinách. Prvá zahŕňa venezuelských občanov, ktorí sa počas pandémie ocitli „zaseknutí“ v zahraničí, obzvlášť v Čile. Druhá sa týka „pendlerov“, teda ľudí, ktorí sa neustále presúvajú z Venezuely do okolitých krajín. Tretia skupina, podľa Vargas najzraniteľnejších migrantov, zahŕňa ľudí so špecifickou potrebou ochrany, ako napríklad deti, LGBT ľudí, ženy alebo ľudí s chronickými ochoreniami.
K tomu všetkému, venezuelské médiá už niekoľko týždňov upozorňujú, že pacienti s koronavírusom sú nasilu zadržiavaní v nemocniciach, no i hoteloch a prázdnych budovách, kde podstupujú povinnú štátnu karanténu. Mnohí sú v budovách držaní nasilu bez vody, jedla či toalety. Venezuelskí novinári varujú, že podmienky v týchto centrách sú neľudské a kruté. Samotné médiá sa pritom musia vysporiadavať s cenzúrou, útokmi, zatýkaním a kriminalizáciou. „Režim zneužil túto situáciu, aby získal moc v oblasti sociálnej nadvlády, odmietania decentralizácie testovania na koronavírus a dokonca i kriminalizácie samotných pacientov,“ povedala pre HN Globálne venezuelská novinárka Rosali Hernandez.
Podľa tohtoročnej správy Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR) bola Venezuela druhou krajinou v poradí, odkiaľ v roku 2019 pochádzalo najviac utečencov.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
