Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
28.09.2020, 12:00

„Falošní“ študenti priletia na ostrov a zmiznú. Cyprus hatí kurióznu migračnú cestu

Migranti prichádzajú na falošné víza, aj na severnú časť ostrova. Odtiaľ potom prejdú zelenou líniou na územie Európskej únie.

„Falošní“ študenti priletia na ostrov a zmiznú. Cyprus hatí kurióznu migračnú cestu
Zdroj: Reuters

Do tretice všetko dobré, mohol si povedať mladý Ahmed, keď sa mu konečne podarilo dostať do vysnívanej Európy. Jeho predošlé dva pokusy skončili fiaskom. „Išiel som trasou cez Maroko a západné Stredozemné more aj do Španielska,“ hovorí. 

Ahmeda stretávame na Cypre, na ulici v hlavnom meste Nikózia. Sme pred centrom, v ktorom mimovládne organizácie rozdávajú utečencom jedlo a produkty prvej pomoci. V horúčave sedí zhrbený v tieni na lavičke, cez slúchadlá počúva hudbu. Okolo neho sedia desiatky ďalších migrantov a migrantiek. Všetci sa medzi sebou rozprávajú po francúzsky. Keď vidia, že sa s nami dokážu dohovoriť, ihneď sa nám prihovárajú.

Rozrozpráva sa aj Ahmed. Dozvedáme sa, že pochádza z Conakry, hlavného mesta západoafrickej Guiney. Aj to, že na Cyprus sa dostal netradičným spôsobom. „Mal som sprostredkovateľa, ktorý bol mojim cestovným agentom. Pomohol mi kúpiť letenku a vybaviť víza pre študentov,“ vysvetľuje. Ahmed však do krajiny neprišiel za štúdiom. Univerzita bola len prostriedkom, ako sa dostať do Európy a nájsť si tu prácu. Navyše, sprostredkovateľ Ahmedovi papiere možno vôbec nevybavoval, ale sfalšoval. Migranti sa totiž na ostrov dostávajú aj na fejkové víza.

Mladý Guinejčan ani zďaleka nie je sám. Túto cestu v posledných rokoch vyhľadávajú mnohí. V krajine prudko narastá počet migrantov a zo zneužívania študentských víz sa tak stáva politická téma. Vláda sa preto rozhodla „ukončiť fenomén falošných študentov z tretích krajín“.  A to tak, že od akademického roka 2020/21 diktuje vysokým školám nový vzorec. Študentov z tretích krajín nesmie byť viac ako pätina. 

Vplyv na miestne školy

No zdá sa, akoby honom na fejkových študentov vláda vylievala s dieťaťom aj vaničku. 20-percentný strop totiž mnohé univerzity prekračujú už dnes. De facto to znamená, že nemôžu prijať žiadnych cudzincov prichádzajúcich zo štátov mimo Európskej únie, vysvetľoval začiatkom septembra šéf Asociácie súkromných inštitúcií terciálneho vzdelávania Marios Americanos pre denník Cyprus Mail. Najprv musia počkať, kým časť ľudí z cudziny dokončí štúdium.


Pre súkromné cyperské školy to môže byť problém a podľa Cyprus Mail sa cítia ako obetné baránky. Žijú z poplatkov, najmä od študentov z Indie, ktorých po brexite prudko pribúda - len medzi rokmi 2015 až 2018 sa ich počet nafúkol 2,5-násobne na štyri tisícky. Aj keď sa ministerstvo školstva chváli, že záujem zahraničných študentov rastie vďaka tomu, že poskytujú kvalitné štúdium za rozumné ceny, po brexitovej neistote sa stal Cyprus pre mnohých logickou voľbou – krajina pred desiatkami rokov patrila k Veľkej Británii a angličtina je dodnes úradným jazykom.

Cez severný Cyprus

Teraz si ukážeme ďalšiu migračnú trasu na ostrove, v ktorej hrajú hlavnú rolu opäť univerzity. Kamerunčan Clinton Yebga pricestoval z domoviny do Istanbulu. Odtiaľ zamieril na severný Cyprus, zdokumentoval  jeho príbeh New York Times. Clinton potom prekračil Attilovú líniu – zelenú čiaru, ktorú pomenovali po operácii Attila – tureckom vojenskom zásahu z roku 1974. Ten ostrov dodnes rozsekáva na dve polovice – severný a južný Cyprus. Demilitarizovanú zónu stráženú príslušníkmi OSN prevádzači dobre poznajú, utečencom ju pomáhajú bezpečne prejsť a dostať sa do Únie.

Aj Clinton prišiel na ostrov so študentskými vízami vo vrecku – tentokrát na jednu z tureckých univerzít na Cypre. Tie tu v posledných rokoch začali rásť ako huby po daždi. Veď uznajte, severný Cyprus veľký ako polovica Žilinského kraja so zhruba 330-tisícmi obyvateľmi má neuveriteľných 25 univerzít a vysokých škôl. Ich počet pritom prudko stúpol po roku 2015, keď vypukla európska migračná kríza.

Aj o severnej trase cyperská vláda veľmi dobre vie. Preto sa už pred rokom rozhodla navýšiť počty policajných hliadok a národnej gardy, informoval portál InfoMigrants, ktorý spoločne spravujú svetové médiá Deutsche Welle, France Médias Monde a talianska tlačová agentúra ANSA. 

Politici sa snažia plátať viaceré skulinky, ktoré migranti neustále nachádzajú. Napríklad aj tým, že zaviedli boj proti falošným manželstvám medzi migrantmi a domácimi obyvateľmi. V posledných troch rokoch zaznamenali na ostrove nevídaný nárast počtu utečencov. Cyprus ich má dnes per capita s veľkým náskokom najviac v Európskej únii. Podľa Vysokého komisára OSN pre utečencov tam vlani o azyl zažiadalo 12-tisíc ľudí. Je to ekvivalent toho, ako keby do Nemecka v jednom roku utieklo 830-tisíc ľudí. Počet žiadostí pritom na Cypre postupne narastá po roku 2014, avšak k nelichotivému európskemu prvenstvu sa krajina dostala až v posledných troch rokoch. 

Dáta vs. hypotézy, kto je falošný a kto nie, motivácie vlády

No ako to vlastne celé je s falošnými študentmi? Prichádzajú najmä cez severný Cyprus, alebo vystupujú skôr na letisku v Nikózii? Sú ich desiatky, stovky, tisíce? A podľa čoho rozoznať, kto prišiel s jasným úmyslom neštudovať? Je falošný študent Ind, ktorý po prvom semestri zistí, že nemá dosť peňazí, na študentské víza pracovať nemôže, preto si zažiada o azyl? Alebo sa to týka len sfalšovaných víz? Majú migranti s nelegálnymi papiermi vôbec odvahu prísť na univerzitu? Alebo rovno mieria z letiska do azylového domu, prípadne „zmiznú“ na ostrove a snažia sa tu pracovať nelegálne? Ak áno, čo s tým potom majú spoločné vysoké školy? Neukazuje na univerzity vláda len preto, aby upokojila vášne domácich obyvateľov, ktorí odrazu vidia, ako sa ich domovina plní ľuďmi iných národností? Otázok je ďaleko viac než odpovedí. 

Z oficiálnych dát a štatistík sa dá vyčítať, že počet azylových žiadostí sa za tri roky strojnásobil. Výrazne pritom pribudli ľudia z Indie, Bangladéša či Pakistanu. No vidieť tiež prudký prírastok Kamerunčanov a čiastočne aj Nigérijčanov. Školské dáta takisto ukazujú, že zo všetkých spomínaných krajín výrazne viac ľudí nastupuje na univerzity než pred tromi rokmi. 

Zneužívanie študentských víz sa týka najmä subsaharských Afričanov, tvrdia migranti, ktorých na Cypre stretávame, a aj ľudia z organizácií, ktoré im pomáhajú. Pod vlastným menom však novinárom o probléme hovoriť nechcú. 

Nebezpečné trasy

V Nikózii stretávame aj druhého mladíka, ktorý rovnako ako Ahmed pochádza z Guiney. Prezradiť svoje meno sa bojí. Rozpráva, že na Cyprus prišiel kvôli tomu, že v domovine jeho rodinu prenasledovali. Aj on sa sem rozhodol prísť jednoduchšou cestou – letecky s pomocou sprostredkovateľa.

Cestovať do Európy po súši a po mori je totiž omnoho nebezpečnejšie. „Môj otec sa utopil v Stredozemnom mori pri tom, ako sa snažil dostať do Európy na lodi,“ tvrdí mladý muž. „Pokúsiť sa ísť do západnej Európy by bolo príliš riskantné. Je to cesta, na ktorej vyhaslo mnoho životov. Zahynuli nám tam priatelia, bratia, známi. Preto sme hľadali iné možnosti.“

Púť ľudí, najmä zo subsaharskej Afriky, je extrémne náročná. Najskôr musia prekonať Saharu, v ktorej tisíce ľudí prichádzajú o život kvôli horúčave, smädu i banditom, ktorí ich v púšti prenasledujú a unášajú. Neskôr musia zdolať hostilné a nebezpečné krajiny ako napríklad Maroko či Líbya. Tam im hrozí, že budú prebývať v detenčných centrách alebo neoficiálnych táboroch, kde mnohí čelia mučeniu, rasistickým urážkam, hladu a smädu.

A napokon musia zdolať poslednú veľkú prekážku: Stredozemné more, v ktorom sa od roku 2014 podľa odhadov Medzinárodnej organizácie pre migráciu či Vysokého komisára OSN pre migráciu utopilo minimálne 20-tisíc ľudí. Reálne čísla však môžu byť omnoho vyššie.

Prišli za prácou, ale...

Nech už sa migranti dostávajú do krajiny akoukoľvek cestou, na Cypre ich neraz čaká nepríjemné precitnutie. Niektorí napríklad uverili, že sa z ostrova ľahko dostanú do iných krajín Európskej únie, opisuje New York Times. Potom však prichádza studená sprcha. Tou je fakt, že Cyprus nepatrí do Schengenu. Preto si vysnívanú prácu v Európe musia hľadať na miniatúrnom cyperskom pracovnom trhu. Na ostrove, ktorý obýva 1,2 milióna miestnych obyvateľov. 

Aj keď cudzinci na Cypre majú právo pracovať už mesiac po zažiadaní o azyl, realita je iná. Potrebné doklady prichádzajú aj o tri mesiace neskôr, vysvetlila pre InfoMigrants šéfka migračného centra organizácie Caritas Gosia Chrysanthou. Dovtedy sa ľudia nemôžu zaregistrovať ani na úrade práce. „Tí, ktorí už o azyl požiadali, nemajú prístup k viacerým sektorom pracovného trhu a dostávajú len veľmi malú pomoc, čo ich vystavuje životu v chudobe,“ povedala Elizabeth Kassinis, výkonná manažérka organizácie Caritas, ktorá utečencom na ostrove pomáha.

Žiadatelia o azyl napríklad nemôžu pracovať kdekoľvek. Musia spadať do zoznamu sektorov a pozícií schválených ministerstvom práce. Môžu sa napríklad uplatniť v donáške jedla, ako pracovníci na farmách, pomocníci v kuchyni či umývači áut. Štát zároveň stanovuje aj mzdu, ktorú môžu zarobiť. Napríklad v poľnohospodárstve im firmy na základe kolektívnej zmluvy platia mesačne v hrubom 455 eur, informuje portál Asylum in Europe, ktorý spravuje Európska rada pre utečencov a exulantov. 

Pracovných príležitostí je málo, cyperské úrady práce sú preťažené a neraz žiadatelia o azyl čakajú celé týždne, kým sa vôbec dostanú na radu, dopĺňa Chrysanthou. 

Preto mnohí volia prácu načierno, cyperská polícia každoročne odhalí stovky prípadov nelegálnej práce migrantov.

„V Európe by som chcel pracovať, pomáhať svojej rodine. Podľa mojich skúseností však i tí, ktorí sa na Cyprus dostanú letecky, sú prevádzačmi často vykorisťovaní a nútení pracovať v neľudských podmienkach. Obzvlášť teraz, v čase Covidu, keď práce nikde na svete nie je dostatok. Aj ja tu momentálne žijem vo veľmi zlých podmienkach,“ povedal Ahmed. 

Vykorisťovanie aj nútená prostitúcia

Najväčším problémom čelia migranti vtedy, keď od štátu nedostanú azyl ani žiadnu medzinárodnú ochranu. Žiadatelia sa ešte môžu odvolať, no ak im štát nevyhovie ani potom, prichádza vyhostenie. Ani to však neznamená, že ľuďom zaplatia letenku a „odprevadia“ ich na letisko. 

Cyperská polícia podľa štatistík takto len vlani zatkla vyše sedemsto ľudí, ktorí boli vyhostení, no zostali v krajine. Podľa Kassinis sa títo ľudia neraz ocitajú bez domova aj bez dokumentov. Tým sa stávajú ešte zraniteľnejšími. 

Zdroj: Peter Mayer

Podľa policajných štatistík Cypru sa počet migrujúcich bez platných dokumentov od roku 2017 do roku 2019 zdvojnásobil. Kým policajné štatistiky ich uvádzajú za rok 2017 vyše 4100, vlani odhalili takmer deväťtisíc. 

Viaceré mimovládne organizácie upozornili aj na prípady vykorisťovania, nútenej prostitúcie a nútenej práce, do ktorých ľudí zaplietli organizované siete. „Mnohé migrantky zo subsaharských krajín ako napíklad Kamerun pristanú na letisko, a odtiaľ ich prevádzači odvezú rovno na miesta, kde sú vykorisťované a zneužívané,“ tvrdí pre HN Globálne odborníčka, ktorá si želala ostať v anonymite.

Počas našej cesty na Cyprus prechádzame štyrmi utečeneckými tábormi. Jeden z nich sa nachádza v dedine Kofinou, neďaleko turisticky vyhľadávaného letoviska Larnaca. Práve tu stretávame ďalšieho Guinejčana, ktorý sa nám predstaví ako Elias. Hovorí, že doma vyštudoval banícke inžinierstvo, no rozhodol sa začať od nuly na Cypre. „I napriek tomu, že mnohí v tábore sme zažili veľmi zložité traumy, mučenie či prenasledovanie, spriatelili sme sa a jeden druhému pomáhame. Len vďaka tomu to tu v utečeneckom tábore zvládame,“ dodáva Elias.

Cesta novinárky sa uskutočnila v rámci programu MIND, ktorý realizuje Slovenská katolícka charita. Článok bol publikovaný v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia. 

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.