Je to liaheň technologických inovácií – od prvých dní letectva až po súčasný počítačový priemysel. Tak sa od neskorého 19. storočia označuje Silicon Valley na severnom pobreží Kalifornie. Práve tu vznikol Apple aj Google v 80-tych a 90-tych rokoch, Facebook i Uber na prelome milénia. Svoje firmy tu založili mnohí lídri počítačového a technologického sveta. A nielen to, dostali sa aj do čela svojich odvetví. Spojenie týchto spoločností malo obrovský vplyv na Bay Area – metropolitnú oblasť, do ktorej patria mestské centrá San José a San Francisca na juhu a severe až po Berkeley a Oakland na východe.
Vďaka tomu, že San Francisco leží v blízkosti Silicon Valley, sa dostalo na špičku dizajnu inteligentných miest.
Odvrátená tvár mesta
V rámci tohto úsilia mesto zrealizovalo širokú škálu projektov na riešenie problémov, ako je odpadové hospodárstvo a zaviedlo rôzne „zelené politiky“, vrátane zákazu plastových tašiek. Tiež zaviedlo program zliav na solárnu energiu a kladie veľký dôraz na verejnú dopravu, vrátane prechodu na autonómne vozidlá. Mesto sa vďaka tomu preslávilo vysokou koncentráciou inovácií a technológií. V mnohých smeroch si osvojilo známe heslo, ktoré spopularizoval zakladateľ Facebooku Mark Zuckerberg: „Move fast and break things“, čo v tomto kontexte znamená „rýchlo napredujte a nebojte sa riskovať.“
Zatiaľ čo sa San Francisco pýši tým, že je priekopníkom v rozvíjaní inteligentných riešení, do popredia sa dostali hlboko zakorenené sociálne problémy. Mesto sa snaží zvyšovať životnú úroveň a pohodlie ľudí, no akosi pritom zabúda na marginalizované skupiny obyvateľstva. Jasným dôkazom stále sa zväčšujúcich rozdielov medzi bohatými a chudobnými je narastajúci počet ľudí bez domova. Aktivisti bojujúci za ľudské práva už roky upozorňujú na neprimerané životné podmienky týchto obyvateľov.
Vo svojej správe na to v roku 2017 upozornil špeciálny spravodajca OSN Philip Alston, ktorý sa zameriava na extrémnu chudobu a ľudské práva. Na svojej ceste po Spojených štátoch sa stretol s bezdomovcami a ľuďmi žijúcimi v ich blízkosti. Nevynechal ani San Francisco. Stal sa svedkom toho, ako sa mestá stávajú priekopníkmi v technológii zvanej Coordinated Entry System (CES). Ten využíva prieskumy realizované sociálnymi pracovníkmi a dobrovoľníkmi, ktorí zbierajú dáta a počítačové algoritmy na prepojenie bezdomovcov s dostupnými službami. V San Franciscu dospel k zisteniu, že viacerí bezdomovci majú v tejto súvislosti rozporuplné pocity. Nechápu, prečo sa míňajú milióny dolárov na novú technológiu, ktorá ich presmeruje do neexistujúceho bývania.
Inovácie ako CES sa totiž nedostávajú k podstate problému – k chronickému nedostatku dostupného bývania. Ďalším problémom prieskumov používaných v CES je, že zvyčajne kladú veľmi intímne otázky. Napríklad v Los Angeles sa pýtajú, či sa dotyčná osoba zapojila do sexuálnej práce. Ľudia bez domova sa kvôli tomu cítia, ako by sa museli vzdať práva na súkromie, aby mohli získať právo na bývanie.
Problém špecifický pre CES v San Franciscu je, že algoritmy dávajú rodinám žijúcim v preplnenom ubytovaní v takzvaných jednolôžkových hoteloch nízku prioritu. A to napriek tomu, že rodiny s deťmi sa tlačia v miestnostiach o veľkosti 2,5×2,5 metra, ktorá bola pôvodne určená pre osamelých dospelých.
Až v 40 percentách izieb týchto hotelov bývajú štyria alebo viacerí ľudia. Americká vláda pritom rodiny žijúce v stiesnených podmienkach považuje za bezdomovcov. Takéto bývanie totiž nie je určené pre nich. To však neplatí o San Franciscu. Mesto rodiny medzi bezdomovcov nezapočítava.
Celý problém má aj etický rozmer. Až 62 percent rodín žijúcich v týchto hoteloch sú imigranti. Nie je teda prekvapivé, že v roku 2018 spravodajca OSN napísal text, v ktorom označil životné podmienky bezdomovcov v Bay Area za kruté a nehumánne. Nemajú prístup k viacerým základným potrebám, ako je pitná voda, hygienické zariadenia či zdravotná starostlivosť.
Rýchly pokrok a nespravodlivosť
Carla Maysová je analytička a plánovačka inteligentnej infraštruktúry, ako aj spoluzakladateľka #SmartCohort, organizácie, ktorá pomáha navrhovať a budovať inteligentné a odolné mestá pre všetkých. Súčasný stav v meste je podľa nej dôsledkom príliš rýchleho pokroku. No nielen toho. Zapríčinil to aj prístup, ktorý ponecháva bezprávie a systémový rasizmus bez trestu.
Narodila sa v Kalifornii a vyrastala neďaleko Los Angeles, ale v posledných dvoch dekádach považuje za svoj domov Bay Area a aj San Francisco. Počas tohto obdobia bola priamym svedkom premeny celého regiónu a v uplynulých rokoch tiež radila, ako podporiť udržateľnejší a spravodlivejší smart city dizajn.
Napríklad Singapur považuje za sprievodcu multikultúrnou spoločnosťou, v ktorej vláda integrovala dizajn inteligentného mesta spôsobom, ktorý zohľadňuje rôzne potreby obyvateľov – od bytových schém až po verejnú dopravu. Maysová poznamenáva, ako Singapur v mnohých smeroch nachádza technologické riešenia, ktoré v San Franciscu ešte len uvidíme. V čínskych komunitách oboch miest je pre starších obyvateľov úplne normálne takmer denne dochádzať do čínskych štvrtí. V Singapure to vyriešili dopravným systémom, ktorý prepraví seniorov kamkoľvek, kým v San Franciscu čosi podobné chýba.
V celých Spojených štátoch, najmä vo veľkých mestách ako San Francisco, Seattle, New York či Washington, bola svedkom tendencie spoliehať sa na neoliberálne politiky, ktoré uprednostňujú technologické inovácie šetriace náklady, no nedbajú na ich dopady na spoločnosť.
Skrytý rasizmus a sexizmus
Maysová tiež zdôrazňuje, že tieto politiky v tom lepšom prípade ignorujú, kým v tom horšom podnecujú rasizmus a sexizmus. Poukazuje tiež na to, ako inteligentný dizajn v San Franciscu nerieši pretrvávajúce sociálne a ekonomické vplyvy vylúčenia a diskriminácie: vplyv otroctva na afroamerické spoločenstvo, genocídu a presídlenie pôvodných komunít, najmä kmeňa Ohlone. Rovnako upozorňuje na podceňovanie a vykorisťovanie ázijských prisťahovalcov, ako sú napríklad Číňania, ktorí počas zlatej horúčky pracovali na železniciach a v poľnohospodárstve. Ak má byť smart city naozaj inkluzívne a nestranné, musia sa podľa Maysovej rešpekovať ľudské práva.
Aj keď sa v multikultúrnom smart dizajne vyzdvihuje úspech Singapuru, Maysová si uvedomuje, že porušuje ľudské práva obyvateľov, vrátane slobody slova a tlače či smeruje k diskriminácii LGBT komunity. „V USA zas máme vážny problém s osočovaním,“ tvrdí. Naráža na to, že Amerika sa snaží dohliadať na dodržiavanie ľudských práv v iných krajinách, no sama ich doma i v zahraničí porušuje. „Nemáme čisté ruky. Radi sa pozeráme na to, čo iní robia zle, no naša krajina je vybudovaná na otroctve a veľa dobrého nerobíme ani v oblasti technológií,“ dodáva.
Napríklad obyvatelia Bay Area nemajú k výhodám technologického priemyslu rovnaký prístup. Maysová poukazuje najmä na to, že vo verejnej doprave sa uprednostňuje platba kartou, ale aj na online platformu s dostupným bývaním.
Uvedomuje si totiž, že na to, aby mohli ľudia profitovať zo smart city inovácií, potrebujú prístup k internetu. Viac ako 100-tisíc obyvateľov San Francisca doma internet nemá a takmer polovica azylových domov pre bezdomovcov nemá bezdrôtový internet.
Dôsledok? Viacerí z tých, ktorí by mali profitovať z portálu s cenovo dostupným bývaním, k nemu vôbec nemajú prístup. Obmedzené je tiež úsilie naučiť obyvateľov, ako portál používať. Kým niektoré komunitné organizácie, hlavne ruská, čínska a židovská, spravili osvetu a školenie, afroamerické a hispánske komunitné organizácie na to zväčša nemajú zdroje.
Sociálna nerovnosť má však oveľa širší kontext. V USA platí, že belosi majú sedemkrát väčší majetok než Afroameričania a päťkrát väčší než Hispánci. Platí to najmä o ženách. V roku 2018 predstavoval priemerný týždenný plat Afroameričanky alebo Hispánky iba 65,3 percenta a 61,6 percenta týždenného platu belocha. V San Franciscu túto ekonomickú nerovnosť potvrdzuje aj fakt, že medzi bezdomovcami sú nadmerne zastúpení Afroameričania. Táto komunita tvorí iba šesť percent z celkovej mestskej populácie, avšak až 37 percent z bezdomovcov. Maysová sa tiež vracia späť k historickým míľnikom, ktoré účelovo obmedzovali alebo vylúčili etnické menšiny z určitých trhov práce a formálnych bankových systémov.
Napraviť chyby minulosti
Riešením je podľa nej napraviť chyby minulosti, ktoré ľuďom ubližujú dodnes. Zasadzuje sa napríklad za to, aby sa napravili ekonomické krivdy, ktoré vznikli v afroamerickej komunite ako dôsledok otroctva a represií – od nadmernej kontroly až po masové väznenie. „Musíme vyrovnať podmienky,“ hovorí. „A dá sa to iba tak, že dáte ľuďom peniaze a umožníte, aby k nim mali prístup, aby mohli začať podnikať alebo si kúpiť dom.“
Maysová vidí problém aj v skrytých predsudkoch zväčša belošských progresívcov a politických liberálov. Ako príklad uvádza technologické spoločnosti, ktoré organizujú tréningy, ako si s touto zaujatosťou poradiť. Avšak bez toho, aby niečo robili s extrémne nízkym zastúpením žien a ľudí inej farby pleti na svojich pracoviskách. „Každý liberál začne stretnutie tým, že sa nachádzame na území pôvodných obyvateľov kmeňa Ohlone. Avšak peniaze ani pozemky pôvodným obyvateľom nevrátia,“ hovorí nahnevane.
Tieto príklady sú jasným dôkazom rôznych prejavov rasizmu v San Franciscu a iných liberálnych amerických mestách v porovnaní s otvorenejšími prejavmi, ktoré zažila vo vidieckejších juhovýchodných častiach krajiny. Práve táto oblasť je známa ako epicentrum rasovej nerovnosti a napätia. „Nový Jim Crow (rasový kastový systém zo 60. rokov) je v skutočnosti oveľa škaredší, pretože pôsobí priateľsky,“ tvrdí. „V Brooklyne, Oaklande, San Franciscu a v Portlande sú rôzne druhy rasizmu a sexizmu. A veci, ktoré sa tam dejú, sú oveľa nebezpečnejšie, pretože sú vo veľkej miere skryté a následne sa dostávajú do samotného systému, ktorý bráni ľuďom zamestnať sa, zabezpečiť si bývanie alebo cestovať.“
Túto novú formu systematického rasizmu je možné zmeniť iba väčšou rozmanitosťou zastúpenia v korporáciách, technologických spoločnostiach, univerzitách, neziskovkách a vláde. Práve na to tlačí aj samotná Maysová. Podľa nej už nestačia iba „pekné reči“ o rovnosti a inklúzii. Všetci členovia spoločnosti by mali mať moc rozhodovať. Iba tak sa dá zabezpečiť to, aby technológie, ktoré sa stali súčasťou bežného života ľudí, nepodporovali šírenie rasizmu, sexizmu a vylúčenia zo spoločnosti.