Predstavme si obec, ktorá si vyklčuje celý les v okolí. Dočasne z toho získajú drevári, no do dediny prestanú chodiť turisti. Voda sa nemá kde zadržiavať, tak prídu záplavy. Namiesto toho, aby obec prosperovala, vyľudní sa. 

Toto je príklad neudržateľného rozvoja. Pozerať sa na svet čisto ekonomicky až účtovnícky, môže byť neraz krátkozraké. A z dlhodobého hľadiska v konečnom dôsledku aj neekonomické. Tento princíp sa pritom dá preniesť na celé krajiny, kontinenty, na celý svet. Zdroje, ktoré máme, nie sú nevyčerpateľné, narážajú na svoje limity. Skrátka nemôžeme vyklčovať viac stromov než stihne dorásť. Alebo vyloviť viac rýb, ako sa ich stihne domnožiť. A ak tak urobíme, nemôžeme byť prekvapení, že to raz skolabuje.

Presne o tom je udržateľný rozvoj. Ide o snahu dosiahnuť rovnováhu medzi životným prostredím, spoločnosťou a ekonomikou. Tak, aby žiadny rozmer rozvoja neťahal za kratší koniec. Aj na to upozorňuje múdre video O rozvoji, ktoré vytvorili Hospodárske noviny a iniciatíva Svet medzi riadkami. 

Aby sme pochopili súvislosti, ktoré sú vo videu načrtnuté len stroho, prinášame vám otázky a odpovede, ktoré rozsiahlu tému dopĺňajú a rozvíjajú. 

Zoznam otázok

1. Čo to vlastne ten rozvoj je?
2. Čo sú to v rozvoji biele slony?
3. Funguje vôbec rozvojová spolupráca?
4. Koľko dáva Slovensko na rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc?
5. Aká je história rozvojovej spolupráce u nás?
6. Ako sa zmenil pohľad na rozvoj? 
7. Ako sa nás týka udržateľný rozvoj?
8. Čo sú to Ciele udržateľného rozvoja? 

1. Čo to vlastne ten rozvoj je?

Na rozvoj môžeme nazerať prinajmenšom dvomi spôsobmi - ako na sektor a ako na proces. Na jednej strane je to súbor aktivít, ako sú rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc, na strane druhej je to širší proces spoločenských zmien prebiehajúci v určitom kontexte, vnútroštátnom, regionálnom aj globálnom, proces zmien, ktoré ľuďom umožňujú dosahovať ich potenciál. A ideálne tak, aby ten svoj potenciál mohli rozvíjať aj ďalšie generácie. A teda, aby bol ten rozvoj udržateľný.

Prvý spôsob by pritom mal smerovať k tomu druhému, rozvojová spolupráca by mala prispievať k celkovému procesu rozvoja. Čo to znamená? Že sa ľudia budú mať lepšie? Zjednodušene povedané áno.

Ako také, to však má omnoho farbistejšiu náplň. Rozvoj môžeme poňať budovateľsky a postaviť obrovskú elektráreň, ako je táto v Etiópii či zavlažovací systém v púšťach a polopúšťach Strednej Ázie. Alebo sa môžeme zamerať na školstvo a zdravotníctvo. Nech môže chodiť do školy každý a lekár nie je jeden pre 10-tisíc ľudí.

Úzko však súvisí predovšetkým s chudobou, tá je alfou a omegou (ne)rozvoja. Ak čosi charakterizuje predstavu verejnosti o rozvojovej spolupráci a rozvoji, je to predstava o potláčaní chudoby vo svete. Vypovedajú o tom nielen prieskumy verejnej mienky, ktorých výsledky tento rozmer rozvoja opakovane zdôrazňujú (napríklad predposledný či posledný špeciálny Eurobarometer k tejto téme), ale zhodnú sa na tom aj prakticky všetky národné, regionálne a medzinárodné stratégie a plány. A nenamietajú ani mimovládne organizácie.

Boj proti chudobe je aj prvým zo 17-tich Cieľov udržateľného rozvoja, ktoré v roku 2015 prakticky unisono prijali členské krajiny Organizácie Spojených národov. V súlade s týmto cieľom by sme mali do roku 2030 potlačiť chudobu vo všetkých jej podobách. Na celom svete.

2. Čo sú to v rozvoji biele slony?

Rozvojová spolupráca, ktorá by mala podporovať využitie potenciálu miestnych ľudí - t.j. ich rozvoj - nemusí vždy vyjsť podľa očakávaní. Raz sa zle pochopíme, inokedy sa príliš obávame rizika.

Bolo to na začiatku 70-tych rokoch minulého storočia, keď sa západný svet stále viezol na vlne rozvojového optimizmu. Charakterizovala ho viera v potenciál veľkých rozvojových intervencií realizovaných od stola v Európe či Amerike. Neraz mali podobu napríklad diaľnice, po ktorej dodnes veľmi nejazdia autá. 

Práve v tomto období prišli Nóri so spásonosnou myšlienkou. Rozhodli sa postaviť továreň na ryby pri veľkom slanom jazere Turkana, v odľahlej, suchej a extrémne chudobnej oblasti Kene. Všetci majú predsa radi ryby (teda všetci Nóri iste), zrejme si povedali.

Do projektu, ktorého cieľom bolo dať miestnym ľuďom prácu, jedlo a ryby na export, a tým ich vytrhnúť z extrémnej biedy, napokon podľa agentúry Associated Press Nóri vložili 22 miliónov vtedajších dolárov, čo v dnešných cenách činí až 143 miliónov v americkej mene (121 miliónov eur).

Továreň síce skutočne postavili a otvorili, no už o niekoľko dní ju opäť zatvorili a zavretá je dodnes. Keď ju pred viac než desaťročím navštívil reportér agentúry Reuters Tim Cocks, ktorý je autorom parafrázy známeho príslovia “Nauč kenského pastiera dobytka chytať ryby a nakŕmiš ho do konca života”, videl, že si tam rybári nanajvýš tak skladujú sušené ryby. 

Nóri vtedy v dobrej viere urobili hneď niekoľko chýb a účinok rozvojovej spolupráce oslabili, ak nie celkom zrušili. Okrem iného nezohľadnili fakt, o ktorom píše Business Daily Africa v článku o obyvateľoch oblasti – Turkáncoch. A síce to, že od rýb bočia v obavách pred „hnedými zubami, zápachom a malými kostičkami, ktoré sa im krížia v krku“.

Táto predstava je len odrazom vnímania tamojších tradičných pastierov dobytka, že rybami sa živia len chudáci, tí šťastnejší predsa majú dobytok. Aspoň to môžeme odvodiť z výpovede miestneho obyvateľa Philipa Ayaneho z turkánskej dediny Nandapa pre agentúru Reuters. „Ak chytáte ryby, znamená to, že ste chudobný, lebo nemáte dobytok,“ hovorí Ayane. Rybárčiť tak podľa neho chodia len tí, ktorí prišli kvôli suchu o všetko a inú možnosť nemajú.

Továreň na ryby pri jazere uprostred polopúšte tak zostala takzvaným „bielym slonom“, pamätníkom mnohých neúspešných rozvojových pokusov o potlačenie chudoby. 

Príkladov iných bielych slonov je samozrejme viac. Od 50-ročného francúzskeho pokusu pestovať bavlnu a ryžu a vybudovať vodnú elektráreň v púštnom Mali, či čadsko-kamerunského ropovodu za miliardy od Svetovej banky, ktorého zisky čadský diktátor presmeroval do nákupu zbraní a dodnes ich využíva k financovaniu svojho režimu, po jednotlivé, malé zlyhané iniciatívy. Napríklad dom, ktorého kompozícia ide proti zvyklostiam jeho budúcich obyvateľov (povedzme toaleta umiestnená v strede obydlia a nie na okraji).

Takéto príklady nám však neukazujú, že rozvojová spolupráca ako taká nefunguje. Len nám veľmi prehľadne ilustrujú slabé stránky a riziká rozvojových iniciatív, a to, ako im predchádzať a reálne tak prispievať k rozvoju. Napríklad pozorným načúvaním tým, ktorým chceme postaviť povedzme továreň na ryby. Možno ju v skutočnosti nechcú a hodilo by sa im niečo celkom iné.

3. Funguje vôbec rozvojová spolupráca?

Efektivita rozvojovej spolupráce sa od prijímateľskej krajiny ku krajine líši. Pre zjednodušenie sa na jej účinnosť môžeme pozrieť cez jej schopnosť potláčať chudobu. 

Zatiaľ čo vo Vietname podľa odborného portálu Devex aj vďaka rozvojovej spolupráci extrémna chudoba prudko klesla, v mnohých krajinách subsaharskej Afriky – napríklad Nigérii či Zambii – je naopak extrémne chudobných čoraz viac ľudí.

Funguje teda rozvojová pomoc pri potláčaní chudoby? Aj áno, aj nie… „V skutočnosti je v prvom rade riskantnou investíciou, niekedy uspeje, inokedy zlyhá. To je podstatou hry,“ vysvetľuje vo svojom článku Hans Dembowski z portálu D+C Development and Cooperation. 

V texte s istými výhradami obhajuje rozvojovú spoluprácu ako nástroj boja proti chudobe a v širšom zmysle nástroj prispievajúci k rozvoju. Hovorí, že si skrátka treba priznať, že rozvojovka je riskantná a mnohokrát neuspeje, no to neznamená, že ako taká celkovo neprináša výsledky.

Dembowski pritom vymenúva pozitívne príklady, od veľmi úspešnej Južnej Kórey cez pomerne úspešný Bangladéš po obstojnú Ghanu či Rwandu, namiesto účelového vyťahovania čerešničiek ako je Niger či Stredoafrická republika, kde to z rôznych dôvodov nefunguje vôbec.

V skutočnosti sa výstupy v kritickom žánri „ponosa na rozvojovku“ vyskytovali prakticky od počiatku jej poskytovania. Počnúc napríklad kritikou J.F. Kennedyho na vtedajšiu USAID, po kontroverzne prijatú štúdiu tzv. Meltzerovej komisie zriadenej americkým kongresom z roku 2000, ktorá identifikovala zlyhania v 50-tich percentách rozvojových projektov Svetovej banky.

Alebo ešte novšie tvrdenia konzultačnej skupiny McKinsey prevádzkujúcej portál Devex pre rozvojových profesionálov z roku 2011 o 64 percentách neúspešných prípadov, či plejádu „fundamentalistických odporcov rozvojovej spolupráce“.

Dembowski nazýva fundamentalistami tých, ktorí podľa neho majú v kritike rozvojovej spolupráce v mnohom čiastočnú pravdu, no celkovo preháňajú a sú príliš kategorickí. A teda uvažujú v zmysle „je to tak a určite nie inak – a nič medzitým“. Čo Dembowski na základe mnohoročných uchopiteľných výsledkov rozvojovej spolupráce v boji proti chudobe, ale napríklad aj proti detskej či materskej úmrtnosti a ďalším najzákladnejším ukazovateľom ľudského (ne)rozvoja, striktne odmieta.

Problém, prečo rozvojová spolupráca v boji proti extrémnej chudobe neraz zlyháva, tak môže tkvieť niekde inde. Willem Fourie z Pretórijskej univerzity v Juhoafrickej republike vo svojom článku na panafrickom portáli Pambazuka News poukazuje na jedno možné vysvetlenie. A to nedôsledné plnenie našich vlastných cieľov.

Zjednodušene povedané, radšej realizujeme istejšie rozvojové projekty a vyhýbame sa tým náročnejším a potenciálne menej úspešným. Vypovedajú o tom aj čísla, ktoré poukazujú na jasnú nekonzistentnosť našich cieľov s realitou.

Podľa údajov Svetovej banky sa dnes približne 45 percent všetkých extrémne chudobných ľudí na svete nachádza v Afrike, z jej 54 krajín až 33 radíme medzi takzvané najmenej rozvinuté krajiny sveta. No zároveň objem zdrojov na rozvojovú spoluprácu smerujúcich do Afriky dosahuje podľa OECD len približne 20 percent. Podobný  je aj celkový objem zdrojov vynakladaný na pomoc najmenej rozvinutým krajinám globálne. V niektorých prípadoch ešte horší.

Napríklad Slovensko podľa najnovšieho „AidWatch-u” – správy, ktorú o rozvojovej spolupráci Slovenska každoročne vydáva strešná organizácia našich rozvojových organizácií Ambrela – poskytlo v roku 2019 pre najmenej rozvinuté krajiny len 1,13 percenta z celkového objemu rozvojovej spolupráce a až 98,87 percenta šlo do stredne rozvinutých krajín. V minulosti sme pomáhali Afganistanu, dnes už medzi krajinami, ktorým pomáhame, najmenej rozvinuté krajiny nefigurujú. 

Podľa správ rozvojových organizácií vrátane spomínanej Ambrely zaznamenávame trend, že sa donori – a teda darcovia – sťahujú z komplikovaného prostredia najmenej rozvinutých krajín s vyšším rizikom neúspechu. Aby nezlyhali, čo sa doma zle vysvetľuje. „Pritom práve najmenej rozvinuté krajiny sú najviac postihnuté chudobou,“ dopĺňa k téme staršia správa za rok 2017.

4. Koľko dáva Slovensko na rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc?

Krátka odpoveď - rádovo menej ako sme sľúbili a k čomu sme sa zaviazali.

Dlhá odpoveď - rádovo menej ako sme sľúbili a k čomu sme sa zaviazali. Členské krajiny Organizácie Spojených národov sa kedysi dohodli, a rozvinuté krajiny sa k tomu aj zaviazali, že  budú rozvojovým krajinám poskytovať 0,7 percentách hrubého domáceho produktu (neskôr hrubého národného dôchodku, HND), aby im pomohli dostať sa z chudoby. 

Dodnes tento rozpočtový cieľ splnilo len niekoľko bohatých krajín ako je Veľká Británia či Švédsko. Hoci ako si ukážeme nižšie, v 80-tych rokoch ho s nemalou dávkou kontroverzie napĺňalo aj Československo. 

Slovenska, ktoré síce patrí k tým bohatším krajinám sveta, ale stále nie k úplnej špičke (ako krajina patríme v celoplanetárnom kontexte k strednej až vyššej strednej vrstve), sa hranica 0,7 percenta zatiaľ netýka.

Aktuálne by sme mali na spoluprácu a pomoc menej rozvinutým krajinám vynakladať 0,33 percenta hrubého národného dôchodku, no v skutočnosti vynakladáme len 0,11 až 0,12 percenta. 

Posledný “AidWatch” na margo našeho liknavého prístupu k plneniu záväzkov hovorí jasnou rečou. Sumy, ktorými pomáhame iným, sa pohybujú okolo 0,1 percentá HND a napríklad v roku 2019, teda pred pandémiou, sme zaznamenali medziročný pokles. Čísla za vlaňajšok ešte nevyšli. “Ak by sa pokračovalo rovnakým tempom navyšovania rozpočtu na rozvojovú spoluprácu, tak medzinárodný záväzok 0,33 percenta nedosiahneme v roku 2030, ale v roku 2130,” dodáva správa.

5. Aká je história rozvojovej spolupráce u nás?

Dejiny našej rozvojovej spolupráce sa začali písať už v medzivojnovom období, za Prvej Československej republiky. Ak neberieme do úvahy aktivity kolonialistov, ktorých pohnútky k investíciám v kolóniach boli predsa len iné, tak od nás šla do sveta vôbec prvá rozvojová pomoc tohto typu. Ako snaha pomôcť krajine, v ktorej nemusíme mať nutne záujmy.

Členovia Interhelpo, družstva esperantistov v Žiline, sa v prvej polovici 20-tych rokoch minulého storočia rozhodli pomôcť Kirgizsku, druhej najchudobnejšej republiky v Sovietskom zväze. Vyše tisíc idealistov zo Slovenska, Čiech a ďalších krajín v niekoľkých transportoch vycestovalo do tejto ďalekej krajiny a usadili sa v Pišpeku, hlavnom meste na úpätí Ťanšanu (dnešný Biškek, za ZSSR Frunze).

Dobový záber skupiny československých občanov pred odchodom do kirgizskej stepi. ČRo – Khalil Baalbaki

​Postavili tam napríklad prvú elektráreň v krajine, ale i nemocnicu, továreň na nábytok a mnohé iné. V roku 1934 sa tak družstvo podieľalo na priemyselnej výrobe Kirgizska celými 20 percentami. Zaujímavosťou je, že tam detstvo s rodičmi a súrodencami strávil aj Alexander Dubček, z krajiny odišli až po Stalinových represáliách v 30-tych rokoch. Dnes má Interhelpo v meste pamätník.

Rozvojový idealizmus a socialistické nadšenie Interhelpo je treba vnímať v kontexte doby. Že to napokon vypálilo inak, čo stihli pocítiť už nadšení esperantisti, neuberá tejto iniciatíve na autenticite.

Po 2. svetovej vojne a socialistickom prevrate v Československu prístup k našej rozvojovej spolupráci nabral rádovo cynickejší smer. Zahraničnú, a teda aj rozvojovú politiku Československa ovplyvňovala studená vojna a príslušnosť k sovietskemu bloku. 

A tak zatiaľ čo cieľom našej zahraničnej politiky bolo chrániť svetový mier pred agresívnymi imperialistickými kapitalistami (dobová dikcia), cieľom rozvojovej pomoci bolo šíriť socialistickú revolúciu do sveta, v súlade s ambíciami Moskvy, ktorá de facto určovala našu zahraničnú politiku.

Moskva rozvoj do značnej miery stotožňovala s industrializáciou, z ktorej plynie vyššia obchodná výmena. Nikita Chruščov to v 60-tych rokoch vložil aj do rovnice - doktrína vychádzala z idei, že pokiaľ sa Zväzu podarí zaistiť 40 percent zahraničného obchodu novej krajiny, je možné ju dotlačiť do socializmu.

Naša rola pritom nebola vôbec malá, zvlášť v 80-tych rokoch, sme boli veľmi významným hráčom. Do rozvojových aktivít Československa bolo zapojených až 124 krajín, na čo sme podľa odhadov vynakladali 0,7 až 0,9 percenta hrubého národného dôchodku. 

Aby sme to dali do kontextu - dnešné USA má rozvojové misie vo vyše 100 krajinách, Československo svojho času spolupracovalo so 124 krajinami.

A kde sme vlastne pomáhali? Najviac v krajinách so socialistickým režimom. Na Kube, Mongolsku či Severnej Kórei. V závese za nimi boli tzv. štáty prednostného záujmu - Afganistan, Angola, Južný Jemen, Mozambik či Nikaragua. Že sa v nich často odohrávali dlhotrvajúce krvavé občianske konflikty, rozumejme aj zástupné vojny medzi veľmocami, nebola náhoda.

Ďalšiu časť tvorili štáty, s ktorými sme chceli byť zadobre, napríklad s nimi obchodovať. Sýria, Alžírsko, Líbya, Irak, India, Nigéria či Irán. V týchto krajinách pracovalo mnoho našincov. 

Ďalším krajinám sme poskytovali len akútnu humanitárnu pomoc, prípadne sme pre tamojších študentov poskytovali štipendiá na našich univerzitách. Začiatkom 90-tych rokov bolo na našich vysokých školách až 20-tisíc zahraničných študentov.

Zlomom sa stal pád režimu a následný prudký ekonomický dopad. Na viac než desaťročie sme sa my sami stali prijímateľmi rozvojovej pomoci na transformáciu našej ekonomiky a právneho štátu. Výdavky na rozvojovku sa prudko znížili. Zostali nám len oklieštené štipendiá a príspevky do medzinárodných rozvojových programov, napríklad prostredníctvom OSN.

Trvalo viac než desaťročie, než sme sa k predošlým aktivitám vrátili. Po tom, ako sme v roku  2000 vstúpili do OECD a v roku 2004 do Európskej únie, sme začali opäť pomáhať - v našom mene pod hlavičkou SlovakAid. Vynakladané sumy sa však dvíhajú len ťažko.

SlovakAid je dnes aktívny v 16-tich krajinách sveta, ďalšie financie posielame do EÚ či medzinárodných organizácií, ktoré z nich financujú projekty väčšieho rozsahu. Naša značka a s ňou budované meno sa však pritom stráca.

Rozvojová spolupráca a humanitárna pomoc sa riadi strednodobou stratégiou, ktorá definuje ako a kde by sme mali pomáhať. Najviac sa pritom sústredíme na tri programové krajiny Gruzínsko, Keňu a Moldavsko.

6. Ako sa zmenil pohľad na rozvoj? 

Pred storočím a pol, kedy extrémnu biedu trelo viac než 75 percent populácie planéty (dnes sa ten pomer prinajmenšom obrátil), bola predstava industrializácie ako nástroja zlepšovania života ľudí veľmi lákavá. A dávala zmysel. Napokon, skok, ktorý vďaka nej ľudstvo urobilo, je nepopierateľný. V jednom momente však začala narážať na limity. Limity planéty.​

V rozvojovej pomoci a spolupráci sa najskôr takisto uchytila industrializácia, ku ktorej sa neskôr pridali aj ďalšie nástroje, napríklad v školstve či zdravotníctve. Otázky životného prostredia, a tobôž širších limitov planéty ako celku zostávali na vedľajšej koľaji. Benefity prevyšovali riziká a zdroje planéty boli zdanlivo nekonečné.

To sa však v posledných desaťročiach mení. Krízy, o akých sme predtým počuli len zo správ, odrazu zasahujú celý svet. Aj nás. Zmena klímy, znečistenie pevniny a oceánov, strata biodiverzity, deforestácia…

Hospodársky rast ako ho poznáme naráža na limity planetárnych zdrojov. Ukazuje sa, že prírodné zdroje majú svoje hranice. Ak nedáte zdanlivo nekonečným húfom sardiniek možnosť sa namnožiť, tak ste s biznisom skončili. So všetkými socioekonomickým dopadmi na rozvoj. A takto by sa dalo pokračovať. Pri vode, lesoch, vzduchu, podnebí...

Oslava sa pomaly končí a už teraz sa zabávame na dlh.

Inými slovami, hospodársky rast, ktorý sa na dlho stal synonymom rozvoja, si nevšímal udržateľnosť zmeny, ktorú podporuje. Napríklad taká Čína. Je neodškriepiteľný fakt, že rástla, pričom masívne odstraňovala chudobu. No šlo to na úkor životného prostredia. Ľudia tak síce nie sú chudobní, ale žijú vo vzduchu pripomínajúcom začmudené pohostinstvo, pôda je presýtená hnojivami, rieky sú mŕtve, lesy sú fuč.

Preto sa v posledných desaťročiach a zvlášť v posledných niekoľkých rokoch čoraz viac skloňuje tzv. trvalo udržateľný rozvoj. Čo v preklade znamená, že by sme mali žiť a napĺňať naše potreby tak, aby to nešlo na úkor budúcich generácií. Čo sa ľahšie povie, ako urobí.

Tento rozvoj sa už netýka len krajín globálneho Juhu, ale aj našej časti sveta. Okrem iného preto, lebo aj dopady prípadného neudržateľného rozvoja sa nás dotknú. Aj kvôli tomu, ako je svet prepojený. 

Napríklad veľkú časť emisií Číny de facto spotrebujeme (aj) my. A naše aj čínske emisie pre zmenu prispejú k zhoršeniu situácie kdesi v Mozambiku, ktorý sám vypúšťa do vzduchu rádovo menej škodlivín.

7. Ako sa nás týka udržateľný rozvoj?

Môžeme si to demonštrovať na príklade zo života. Predstavme si koncovú obec v horách v ktoromsi kúte Slovenska. Obklopení hustými hvozdmi sa jej obyvatelia prirodzene obzerajú po lesoch ako zdroji obživy. Miestna píla a nábytkárske dielne dávajú prácu desiatkam ľudí. 

Okolie je atraktívne aj pre turistov, pár desiatok chatárov si tu užíva predĺžené víkendy, turisti z miest v okolí hľadajú výhľady a pokoj, niekoľko bufetov a reštaurácia či prenájmy izieb ponúkajú ďalšiu možnosť si privyrobiť.

Priam klasická scéna... 

...až si tamojšiu pílu jedného dňa kúpi investor s veľkými plánmi. K nim potrebuje drevo. Veľa dreva. Veď je to píla, nie? Toho je našťastie v okolí fúra, takže je to win-win pre všetkých. Investor rozšíri prevádzku, zamestná ďalšie desiatky ľudí, píla a pridružené spracovanie sú v zisku. Obec sa rozvíja.

Strih… Dreva nikdy nie je dosť, trh si ho žiada. Stromy nestíhajú dorastať, holoruby skryté za chrbátmi blízkych kopcov sa derú čoraz bližšie k dedine. Turistov ubúda, predsa len, kto by sa prechádzal rúbaniskami?

Strih… Dreva stále nie je dosť. Holoruby tvoria novú scenériu obce, drevo je treba ťažiť čoraz ďalej a v náročnejšom teréne. Náklady rastú, zisky klesajú. Investor mieri do červených čísel. Turistov chodí minimum, izby na prenájom zívajú prázdnotou. Z bufetov sa udržal jeden otvorený pre miestnych štamgastov.

A k tomu to počasie. Holoruby nezachytia prudké dažde, prívalové záplavy sa opakujú čoraz častejšie, niektoré domy sú už nepoistiteľné. Kedysi obľúbené chaty stratili na hodnote, mnohé sú opustené.

Strih… Investor to definitívne balí. Nemá to zmysel, veď tam predsa nie je drevo. A na dôvažok tie záplavy - už mu trikrát zaplavilo areál. Veď uznajte, takto sa nedá podnikať. Pracovné príležitosti zmizli. Kto môže, odchádza, obec sa vyľudňuje.

Aj keď ide o fiktívny príklad, mechanizmus, ktorý opisuje, funguje rovnako napríklad aj na Papui-Novej Guinei. Tak, ako pôsobí v mikroregióne obce, pôsobí aj globálne. 

Aby sme tomuto scenáru predišli, je treba brať vážne limity zdrojov - napríklad lesov. Alebo oceánov. Jednoducho, nakupovať aj podnikať by sme mali udržateľne, s ohľadom na ľudí, prírodu aj peniaze. Zatiaľ sa nám to veľmi nedarí. Nasmerovať by nás k tomu mala aj vízia, ktorú si popíšeme v nasledujúcej časti článku. 

8. Čo sú to Ciele udržateľného rozvoja? 

Predošlé vnímanie rozvoja - pomoc chudobným bez dôrazu na súlad medzi ekonomikou, životným prostredím a spoločnosťou - sa stalo terčom kritiky práve preto, lebo nezohľadňovalo udržateľnosť. Napríklad spomínaná Čína rástla a odstraňovala chudobu, tamojšia spoločnosť sa rozvíjala, no šlo to okrem iného na úkor životného prostredia. 

Prístup, ktorý sme svojho času zvolili aj my a mnohí iní sa však ukázal ako slepá a potenciálne katastrofická ulička. Čerpať zdanlivo nevyčerpateľné prírodné zdroje bez ohľadu na ich regeneračný cyklus, je krátkozraké. 

Svet si to začal viac uvedomovať v 80-tych rokoch. Tento proces rámcuje správa jednej z komisií OSN s názvom Our Common Future (Naša spoločná budúcnosť). Tá v roku 1987 v 400-stranovom reporte zadefinovala trvalo udržateľný rozvoj ako “rozvoj, ktorý napĺňa potreby súčasnej generácie bez toho, aby boli ohrozené možnosti budúcich generácií napĺňať svoje vlastné potreby.” Takýto rozvoj tvoria tri piliere, ktoré by mali byť vzájomne v súlade a žiaden by nemal dominovať.

Trvalo bezmála 30 rokov - do roku 2015 -, kým sa táto politika dostala na najvyššiu úroveň. Vtedy krajiny sveta prakticky unisono prijali tzv. Ciele udržateľného rozvoja. 

Okrem iného sa nimi svet zaviazal k tomu, že zabezpečí udržateľnosť veľkomiest, zmažú sa regionálne rozdiely, pozornosť sa upriami na boj s klimatickou zmenou aj na dôstojnú prácu. Alebo sa o to bude snažiť, keďže nejde o priamo vynútiteľné ciele.

Kým predošlý prístup k rozvoju sa pozeral predovšetkým ku krajinám tzv. rozvojového sveta, 17 Cieľov udržateľného rozvoja je univerzálnych. Mali by sa teda uplatňovať vo všetkých krajinách, vrátane Slovenska. Ak sa teda svet baví napríklad o odstraňovaní chudoby, zaviažeme sa odstraňovať chudobu aj u nás. A rovnako sa nás tak týka aj potreba zosúladiť tri piliere udržateľného rozvoja - ekonomiku, spoločnosť a životné prostredie.

Video so sprievodným článkom vzniklo v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.