​Ako ste prežívali prvé chvíle, keď ste zistili, že na vás zaútočilo Rusko?
Ráno 24. februára ma zobudili telefonáty od známych. Ledva som vstal z postele a hovoria mi do telefónu, že je vojna.

Ako ste reagovali?
Dva týždne pred vojnou sme si stále vraveli – „nebojme sa, nič sa nestane, nerobme paniku“, no zároveň sme vo vnútri cítili strašnú úzkosť. Aj keď sa človeku do úplného konca chce veriť, že sa nič nestane, my skauti sme vychovaní nič nepodceňovať a radšej sa pripravovať na všetko. Tak sme aj urobili. V prvý a druhý deň invázie nám to veľmi pomohlo. Boli sme hneď pripravení pomáhať. Organizovať pre utečencov jedlo, pitie, autobusy aj vlaky. A začali sme robiť zbierky pre vojakov.

No aké boli vaše osobné pocity?
Napodiv som sa k tomu postavil pokojne a racionálne. Stál som pri okne a nehovoril si nič také, že – „oj, Bože, vojna, koniec, všetci pomrieme“. Povedal som si – „dobre, trpaslík z Kremľa sa do nás rozhodol pustiť, oukej“.

Čo ste robili?
So ženou a s dcérou sme sa rozhodli odísť na chalupu do hôr. Keď sme nastupovali do auta, ozval sa výbuch a o chvíľu za ním druhý. Na invanofrankivské letisko, ktoré leží len kúsok od nášho bytu, dopadli rakety. Tak som tam tak stál, počúval ten rachot a sledoval stúpajúci hustý čierny dym. Čo však môže človek robiť? Môže sa začať báť, hnevať sa, kričať, nariekať, no reálne nemôže urobiť nič. Keď si to uvedomí, upokojí sa a neostáva mu nič iné, len veriť v naše ozbrojené sily. V to, že nás naši vojaci nakoniec ochránia. A tak sa aj stalo.

Tá dôvera prišla ihneď?

Cestou do Karpát sme počúvali rádio, sledovali internet a volali so známymi. To prvé kolo bombardovania bolo najhoršie, lebo sme nevedeli, na čo sa pripraviť. No keď začali prichádzať prvé správy o zostrelených ruských stíhačkách, o tom, že naša obrana funguje, vedeli sme, že to zvládneme.

To všetko v prvý deň vojny?
Presne tak. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, no už v prvý deň som nadobudol pevné vnútorné presvedčenie, že ich odrazíme. Jednoducho som odmietol pripustiť niečo iné. Nie je predsa možné, aby sa dobro len tak bez boja vzdalo a nechalo sa zničiť zlom. V momente, keď na moje mesto dopadli prvé bomby, na chvíľu som stratil vieru v dobro tohto sveta. No vzápätí, keď som videl všetkých tých ľudí, ako si pomáhajú a dok...