Štefan Kollarovits prišiel do Maroka ako kooperant učiť na vysokej škole textilnú chémiu, lebo je vyštudovaný chemický inžinier „Vzali sme MB- čku natrepali tri deti do auta a šli do neznáma. Nevedeli sme, kde budeme bývať ani čo nás čaká,“ hovorí jeho manželka Oľga Kollarovitsová. Zo začiatku si hovorili, že v Maroku pobudnú rok, dva. Nakoniec sú tu už dvadsať rokov. Začiatky boli tvrdé. „Prvé dva týždne sme bývali v hoteli. Deti sme do školy dávať nemohli. Mali sme to zakázané a museli sme preto podpísať prehlásenie, “ spomína Oľga, ktorá deti učila doma. Ráno deti vstali a mali školu. Podjedným šiestu, deviatu a prvú triedu. „Mali sme jedny dvere natreté na čierno a to bola naša tabuľa,“ dodáva matka troch detí. Pravidelné mesačné kontroly z ambasády zisťovali, či deti nedávajú do školy.
Našťastie sa však nakoniec podarilo vdaka zmenam po roku 1989 dostať synov na francúzskú strednú školu a dcéru Veroniku do talianskej základnej školy. Teraz ich dcéra prekvapuje ľudí. Po francúzsky a taliansky vie dokonale a aj slovenčinou sa spokojne vyjadrí. Okrem toho ovláda arabský a anglicky jazyk. „ Keď sa jej niekto pýta, či je napríklad Francúzka, tak napokon zistí, že je Slovenka žijúca v Afrike, ktorá ovláda ďalšie tri jazyky,“ hovorí hrdo jej otec. Synovia to aj vďaka odvážnemu rozhodnutiu odísť do Afriky dotiahli tiež veľmi vysoko. Najstarší syn Štefan však nezaprel dušu Slováka a na Slovensko sa nie len vrátil, ale aj oženil. Syn Peter si zas za ženu vzal Indku a spolu bývajú vo Francúzku. Rodinka sa teda rozlieza po svete. Odvahu svojich rodičov si vzali za vzor. Rodičia však zatiaľ ostávajú v Maroku. „Musíme ešte za prah dospelosti vyprevadiť Veroniku, ktorá tento rok končí vysokú školu vo Francúzsku,“ zdôrazňuje Oľga. Kam však pôjdu na dôchodok ešte nevedia. Kým Štefan, by už v Maroku rád ostal, Oľga uvažuje nad návratom domov. Ich rozhodnutie, kde stráviť posledné roky ovplyvní aj atmosféra v Maroku.
Slováci majú dušu
Čo im najviac v Maroku chýba je duša slovenských ľudí. „Aj jednoduchí ľudia na Slovensku majú dušu, majú múdrosť. Tu je veľa primitívnych ľudí. Chýba nám tu aj kultúra, divadlo a kino. Tu už nič nie je. Všetko to zmizlo po odchode Francúzov z Maroka,“ hovorí Štefan. Na Maroku sa im najviac páči, že je slnečné. „Je tu príjemná klíma a vždy slnko, vďaka ktorému máme vždy dobrú náladu,“ pochvaľuje si Oľga. Aj na inú kultúru sa dá zvyknúť. Maročania sú k cudzincom vždy veľmi priateľsky naklonení a ochotní pomôcť. Rokmi sme sa spoznali a našli si k sebe cestu. Teraz nam poprajú veselé Vianoce a my im to isté k ich sviatkom „mubarak aid“ vysvetľuje Štefan.
Často sme pozývaní na rôzne akcie českej ambasády v Maroku vďaka pani ambasadorke Elene Urbanovej . Vždy sa tam spolu stretnú Slováci a Česi z okolia Casabalancy. Jedno tvrdia obaja manželia Kollarovitsovci – V tak vzdialenom svete držia krajania spolu.