Obaja utekali pred vojnou a obaja sa do Poľska dostali zhruba v rovnakom čase, zažili však dva úplne iné svety. Mladá Ukrajinka rýchlo našla azyl u poľského páru a v novom domove má všetku podporu, sudánsky študent sa musí po celý čas ukrývať a hovorí, že zažil vyhrážanie aj bitie od pohraničníkov.
Príbehy dvoch utečencov opísal v pondelňajšej reportáži denník The New York Times.
Dvaja utečenci, úplne iný príbeh
Vo chvíli, keď na Ukrajine vypukla vojna, ležal 22-ročný Albagir zo Sudánu na zamrznutej zemi v lese neďaleko poľskej hranice. Bola noc, všade sneh a po mladíkovi pátrali drony a vrtuľníky poľskej pohraničnej stráže.
Študent zdravotníckej školy Albagir sa snažil prekĺznuť do Poľska spoločne so skupinkou ďalších afrických utečencov; na jedenie mali už len niekoľko sušených datlí vo vreckách. "Strácali sme nádej," spomína.
V mestečku neďaleko Odesy tej istej noci 21-ročná Kaťa Maslovová chytila kufor a svoj tablet, ktorý používa na tvorbu animácií a nasadla s rodinou do auta.
V malom konvoji, ktorý tvorili štyri vozidlá a dokopy viezol osem dospelých a päť detí, sa pridala k vlne Ukrajincov, ktorí sa pokúšali uniknúť pred vojnou.
Dvaja utečenci v podobnom veku, prichádzajúci do rovnakej krajiny v rovnaký čas. Sú obeťami dvoch veľmi odlišných geopolitických udalostí, ale majú spoločný cieľ: uniknúť vojnovej skaze.
"V čom sú lepší ako my?"
Zatiaľ čo vývoj na Ukrajine stavia Európu pred najväčšiu utečeneckú vlnu za posledné dekády, Afriku a Blízky východ ďalej sužuje množstvo konfliktov. Uvítanie sa však výrazne líši, podľa toho pred ktorou vojnou človek uteká.
Ukrajinským utečencom, ako je slečna Maslovová, sa od chvíle, keď vstúpia do Poľska, dostáva živej klavírnej hudby, bezodných misiek boršče a často aj teplých postelí. Okrem toho môžu po celej Európe bezplatne lietať spojmi aerolinky WizzAir.
V Nemecku sa na vlakových staniciach tvoria davy ľudí mávajúcich ukrajinskými vlajkami a všetky krajiny Európskej únie dnes utečencom umožňujú až trojročný pobyt.
"Prečo takú starostlivosť a lásku nevidíme aj my? Prečo?" pýta sa Albagir pri rozhovore v úkryte na poľskom vidieku. Keď v televízii videl správy o ukrajinských utečencoch, bol vraj takmer v šoku. "Sú Ukrajinci lepší ako my?" pokračoval.
To, čo zažil, stretlo nespočetné množstvo ľudí, od Stredozemného mora až po Lamanšský prieliv. Albagirovu cestu ešte skomplikovala skutočnosť, že sa rozhodol do Poľska prísť z Bieloruska, ktoré podľa EÚ minulý rok na hraniciach umelo vytvorilo migračnú krízu, po čom Poľsko pristúpilo k represiám.
Ukrajinci sú naopak obeťami konfliktu na európskej pôde, ktorý je každým dňom bližší. Výsledkom je reakcia Európanov, ktorá prevažne prekypuje súcitom.
Deň, kedy urobilo rozdiely
Deň po ruskej invázii, 25. februára, sedela Ukrajinka Maslovová na sedadle spolujazdca v rodinnom aute a uháňala cez Moldavsko. Keď sa pozrela z okienka, uvidela miestnych, ako jasajú, mávajú a ukazujú prechádzajúcim autám palec hore, a rozplakala sa.
"Nebolo to to zlé, čo nás dostalo, ale to dobré," povedala. "Nepripravujete sa emočne na to, že vás bude celý svet podporovať," dodala.
Ako mierila ďalej na západ, začala sa rodina hádať o tom, kam vlastne ísť. Niekto spomenul Litvu, niekto iný Gruzínsko, ale Maslovová mala vlastný plán. Predtým študovala animáciu vo Varšave a rodičia jej spolubývajúcej poznali muža, ktorého otec mal na vidieku voľný dom.
Keby jej plán vyšiel, mohla by sa vrátiť na školu animácie a splniť si sen o tvorbe detských seriálov. Nakoniec príbuzných presvedčila, aby sa vydali do Poľska.
Albagir bol v rovnaký deň stále zaseknutý v lesoch na bieloruskej strane poľskej hranice. Na úteku bol už niekoľko rokov. Najskôr utekal z rodného regiónu Darfúr zmietaného vojnou do Chartúmu, kde chcel študovať medicínu, ale sudánsku metropolu čoskoro tiež zachvátil chaos.
Vlani na jeseň mladík odcestoval na študentské vízum do Moskvy, kde začal chodiť na súkromnú vysokú školu, čoskoro sa však opäť vydal na cestu kvôli obavám z izolácie jeho univerzity v dôsledku sankcií.
Plán bol dostať sa z Ruska cez Bielorusko a Poľsko do Nemecka, Albagir však nevedel, že Poľsko práve posilnilo zabezpečenie hranice.
Ani ďalej, ani naspäť
Asi o 200 kilometrov ďalej na juh dorazil konvoj slečny Maslovovej do svojho cieľa. Vo vidieckom dome rodinu privítal Janusz Poterek a jeho žena Anna, ktorí pre ukrajinských hostí pripravili trojchodové jedlo, postele s čerstvo vypranými plachtami aj nové kefky na zuby a ďalšie hygienické potreby.
Albagira o pár nocí neskôr spoločne s ďalšími tromi mužmi zatkli. Skupinka sa nepozorovane dostala do Poľska, ale vodič najatý na cestu do Nemecka zabudol zapnúť svetlá a bol zastavený. Albagir povedal, že polícia im ukradla SIM karty a powerbanky a odviezla utečencov späť do lesa.
Tam na nich vraj strážnici namierili zbrane a nariadili im odchod do Bieloruska. Po hodinách blúdenia muži narazili na stanovište bieloruskej pohraničnej stráže, avšak dočkali sa len ďalšieho surového zaobchádzania.
Pohraničníci ich odviedli do garáže, kde ich zbil urastený bieloruský vojak, povedal Albagir. Potom ich poslal späť do Poľska s tým, že nabudúce už by neodišli živí, opisuje situáciu mladý Sudánec.
Trpké bezpečie
Pred desiatimi dňami sa jemu a jeho druhom podarilo hranicu prekročiť druhýkrát, načo sa skupinky ujal poľský aktivista, ktorý muža ubytoval u seba doma a varoval ich, aby nevychádzali von. Ani ich skúsenosť tak nakoniec nebola úplne bez dobrých skutkov.
Albagir teraz dúfa, že sa mu podarí požiadať o azyl v Nemecku a sníva o tom, že bude lekárom.
Situácia rodiny slečny Maslovovej sa medzitým iba zlepšovala. Pán Poterek zapísal jej brata a sestru do miestnej základnej školy a sama Kaťa zas absolvovala bezplatnú prehliadku u doktora. Minulý štvrtok pán Poterek hovoril so svojim známym o tom, že by Maslovová mohla dostať zamestnanie ako prekladateľka.
To isté popoludnie sa Albagir a ďalší dostali na ďalšie bezpečné miesto, tentoraz vo Varšave. Znovu boli upozornení, aby nevychádzali na ulicu.