Nedali sme sa zastrašiť diaľkou ani prasacou chrípkou a vybrali sme sa na dovolenku snov do Strednej Ameriky. Do príručnej batožiny pribudli okrem tradičnej výbavy letného dovolenkára aj dve rúška na ústa a potrebné lieky. "Vírus typu A predsa dokážeme liečiť," upokojovala nás ako jediná kamarátka lekárka, ktorá dobre vedela, akú propagandu dokážu šíriť farmaceutické firmy. Bolo to presne tak. Na londýnskom letisku Heathrow mali rúška na tvári okrem nás iba dvaja Japonci a pri príchode do 25-miliónového Mexico City sme sa takto vybavené ocitli naozaj iba my dve. Asi 40-percentnú nezamestnanosť v týchto dňoch ešte viac vyhrocuje práve hrozba prasacej chrípky, ktorá straší mnohých dovolenkárov natoľko, že si vyberú inú destináciu.

Bezpečnejšie ako doma
Okrem siahodlhých odpovedí na otázky o ukazovateľoch zdravia v našom organizme - napríklad máte nádchu, červené hrdlo, horúčku do 39 stupňov Celzia, bolesti kĺbov a celkovú únavu (to posledné sme po takmer 10-hodinovom lete mali všetci) - stála v letiskovej hale plnej pasažierov stena na kontrolu teploty. Keďže sa nikomu z nás ortuť teplomera nevyšplhala do výšky 39 stupňov, vrhli sme sa do nočných ulíc obrovskej metropoly.
Prvé, čo vám udrie do očí, sú miestne typické taxíky. Tie takmer výlučne tvoria staré chrobáky Volkswagen, tradične vyrábané v Mexiku. Hoci návšteve tohto veľkomesta predchádza chýr divosti a skrytého nebezpečenstva, človek má na jeho uliciach pocit bezpečia. Výzor miestnych pripomína hlavných indiánskych protagonistov z dedinky v kultovom filme Sedem statočných. Takmer každý je tu Pedro, María, Pilar alebo Jésus, ktorý vám v hoteli ochotne príde vymeniť žiarovku v lampe. Bez natrčenej dlane, len preto, že je to jeho povinnosť.
Život v tomto megameste frčí naplno - keďže je sezóna, pouliční predavači ponúkajú za pár drobných fantastické ovocné a zeleninové šťavy z pomarančov, opuncií, grepov, manga či melónov. Na uliciach sa možno dobre naraňajkovať i navečerať, kúpiť si drevenú hračku alebo sa zamotať medzi rozvášnený pochodujúci dav. Cesta verejnou dopravou stojí smiešne dve pesos a za taxík do vzdialenejšej lokality - Mexico City je asi také veľké ako Bratislava až po Nitru - zaplatíte tak málo, že vás takmer prepadnú výčitky svedomia.

V červenom závoji
Komunistická manifestácia, ktorú sme zažili v jeho centre, nenechala nikoho na pochybách, že problémy s ľavicovou mládežou v Mexiku rastú. V dlhom sprievode pochodovali ľavičiari a na pleciach niesli transparenty s Marxom, Engelsom, Leninom a dokonca sa tam našlo miesto aj pre Stalina. Niekto mal na tričku Trockého - tento anarchista si neporozumel s Leninom a práve tu, kde hľadal azyl, ho aj zavraždili. Asi preto má v Mexico City múzeum. Iní sa zase netajili náklonnosťou k veľkému Che Guevarovi.
Mladí Mexičania obdivujú venezuelského Huga Cháveza, kubánskeho Fidela a celkom zabúdajú na neslobody, ktoré sľubujú tieto dve mená. Je paradoxné, že v múzeu, ktoré zriadili v rodnom dome známej maliarky Fridy Kahlo, vidíme jej autoportrét so Stalinom a pri posteli opäť bradatých svätcov komunizmu - Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina.