Boli ste jednou z tých, ktorých teroristi zajali v škole. Dalo sa podľa vás zabrániť toľkým obetiam pri oslobodzovacej akcii?
-- Myslím si, že určite áno. Ale ja nie som práve tá najkompetentnejšia osoba, ktorá by to mala posudzovať.

Teroristi držali ako rukojemníkov veľa detí. Ako tie reagovali?
-- V prvom momente to bol jednoducho obrovský šok. Nikto nechápal, čo sa deje. Nevedeli sme, čo sa skutočne stalo. Všetko sme pochopili až vtedy, keď nás nahnali do telocvične, kde nám prikázali, aby sme si sadli a dali ruky nad hlavu. Deti počúvali a snažili sa držať spolu, navzájom sa povzbudzovali. Ale boli vystrašené.

V ktorom momente to začalo byť veľmi zlé? Kedy prišli najťažšie chvíle?
-- Situácia začali byť vážna na tretí deň. Bolo počuť streľbu, nikto nesmel opustiť telocvičňu, nepustili nás ani na toaletu. Dospelí aj deti už boli po troch dňoch dosť vyčerpaní. Najhoršie to bolo práve v tento deň, pred samotnou akciou.

Ocitnúť sa v rukách teroristov je určite aj nápor na psychiku človeka...
-- Najhoršie to bolo vtedy, keď sme si plne uvedomili, že nás zajali teroristi. Hneď sa nám vynárali otázky: prečo sa to stalo práve nám, prečo práve v tejto škole, kto mohol niečo také spáchať. Roky to bola obyčajná, normálna škola s normálnymi deťmi, a zrazu niečo takéto... a vy nemôžete nič proti tomu urobiť.

Tragédia poznačila celý Beslan. Ako sa jeho obyvatelia pozerajú na osudné udalosti dnes?
-- Obyvatelia Beslanu sa dožadujú odpovedí na otázky, na ktoré im dodnes nikto neodpovedal. Kto je skutočne vinný za túto tragédiu? Ako sa dostali teroristi na územie Beslanu? Prečo obsadili práve školu? Tých nevyjasnených otázok je však oveľa viac. Beslančania sa dožadujú pravdy.