Izraelský premiér Ehud Olmert a palestínsky prezident Mahmúd Abbás, ktorí sa včera stretli v Jerichu, by sa radi dohodli, aspoň na princípoch budúceho riešenia konfliktu. Obaja majú na to dobré dôvody: Olmert, aby opäť zlepšil svoju libanonskou vojnou otrasenú pozíciu; Abbás, aby mal väčšiu šancu vysporiadať sa s Hamasom. Ba viac: obaja sú v tomto svojom úsilí podporovaní Američanmi, Európanmi, Egypťanmi a inými Arabmi, ktorí všetci majú strach z rozšírenia hamaského extrémizmu.
Nielen to: podľa všetkých prieskumov verejnosti väčšina izraelskej i palestínskej spoločnosti by podporila riešenie "dvoch štátov pre dva národy", keby sa tým zaistili podmienky pre život v mieri -- lebo rozumní ľudia na oboch stranách už dávno pochopili, že ani po ďalších konfrontáciách sa iné než kompromisné riešenie nenájde. Avšak na oboch stranách existuje aj menšina, ktorá o tom pochybuje. Je jasné, že podmienkou každej dohody s Palestínčanmi je ústup aspoň z väčšej časti obsadených území. S ústupom však majú Izraelčania zlé skúsenosti: po ústupe z pásma Gazy odtiaľ pokračujú palestínske raketové útoky na izraelské územie, hoci v oblasti už nie sú ani izraelskí vojaci, ani židovské osady. Moc v Gaze dobyl Hamas a izraelská opozícia straší (nie celkom bezdôvodne), že po ústupe zo Západného brehu Jordánu sa aj tu môže vytvoriť "Hamastan". Aj Mahmúd Abbás sa stretáva s odporom svojich extrémistov, ktorí ho obvinili z "kapitulácie pred okupantmi" a dokonca z "vlastizrady" aj preto, lebo sa s Olmertom stretol v Jerichu, a tak "pozval utláčateľa do nášho domu", bez toho, aby dosiahol aspoň prepustenie väčšieho počtu palestínskych väzňov. V Izraeli zase rodinní príslušníci obetí teroristických útokov prejavujú odpor voči prepusteniu teroristov "ktorých ruky sú pokvapkané krvou". A tak dookola.
Nestačí teda dobrá vôľa, ani medzinárodná podpora. Úsilie o palestínsko-izraelskú dohodu sa podobá obojstrannému prekážkovému behu.