Najskloňovanejším menom v súvislosti s vojnou v Iraku je meno amerického prezidenta Georgea W. Busha. Už pred začiatkom vojnového konfliktu prezident Bush tvrdil, že Spojené štáty majú zákonné právo zneškodniť režim irackého diktátora Saddáma Husajna, ktorý údajne vlastí zbrane hromadného ničenia. Rétorika prezidenta pritvrdila na začiatku roka 2002, keď vo svojej správe o Stave únie dal Bush verejne Iraku nálepku "krajiny osi zla". Iracká vláda pod vedením Husajna mala byť podľa neho napojená na teroristov Al-Kajdy, ktorej aj poskytuje svoje zbrane. Pre teroristami ohrozené Spojené štáty tak po Afganistane aj táto krajina Blízkeho východu predstavuje veľké nebezpečenstvo.
Pár mesiacov po CIA na žiadosť vlády zverejnila správu, v ktorej experti tvrdili, že Saddám Husajn plánuje znovunaštartovanie nukleárneho programu.
Na pôde Organizácie Spojených národov sa začala horúca diskusia o irackom probléme. Prezident Bush tlačil na svetovú diplomaciu, aby prinútila diktátorský iracký režim Husajna začať odzbrojovať. Napriek zdráhaniu aj kritike OSN, sa americká hlava štátu rozhodla 20. marca 2003 na Irak udrieť silou a zosadiť Saddáma Husajna. Už prvý aprílový týždeň v roku 2003 svet americkému lídrovi tlieskal pri porážke Bagdadu. Najmocnejší líder sveta vyhlásil, že misia je skončená a Spojené štáty spolu s pomocou spojeneckých vojsk vojnu vyhrali. Koaličné sily mala čakať rekonštrukcia zničenej krajiny.
Prvotný úspech operácie bezprostredne zvýšil Bushovu popularitu, avšak vzápätí nasledovala vlna povstaleckého násilia, za ktorou stáli najmä sektárske sily, ale aj pouličné gangy. Popularitu prezidenta vystriedala vlna kritiky z domova aj zo všetkých kútov sveta. Vytýkali mu, že jeho vyhlásenia o úspechu operácie boli unáhlené a vojna sa vôbec nekončí. Kritiku umocnila skutočnosť, že zbrane hromadného ničenia, pre ktoré sa USA rozhodli Irak napadnúť, sa nenašli. Prezident Bush za intenzívnej podpory jeho najbližších - Dicka Cheneyho, Ronalda Rumsfelda aj Paula Walfowitza, však opakovali, že napriek tomu to stálo za to, a svoje rozhodnutie by vraj zopakovali.
"Ak neporazíme teraz týchto nepriateľov, naše deti budú stáť tvárou v tvár Blízkemu východu, ktorý bude pod kontrolou teroristických štátov a radikálnych diktátorov vyzbrojených nukleárnymi zbraňami," tieto a podobné formulácie sa stali súčasťou všetkých prejavov prezidenta.
Pád diktátorského režimu mal vyústiť do demokratizácie celého blízkovýchodného regiónu. Pomoc vybudovať demokraciu v Iraku a boj proti teroristom sa stali hlavným kurzom americkej zahraničnej politiky po páde dvojičiek. Prezidenta jeho zahraničná politika stála pád na dno popularity.