Volodymyr Jermolenko je jedným z najznámejších ukrajinských intelektuálov. Západnému publiku vysvetľuje, čím sa jeho národ líši od Rusov, a odkrýva korene obdivuhodného ukrajinského odporu.

„Rusko dlho malo šancu upevniť svoju prítomnosť na Ukrajine. Západ mu dal zelenú, aby si tu robilo, čo chce. Lenže Rusi sú hlúpi,“ hovorí v rozhovore pre český portál iDNES.cz.

Od začiatku ruskej invázie ubehlo už sedemdesiattri dní. Ako ste ich prežili?

Žijeme na kyjevskom predmestí Brovary. Vojna pre nás začala hneď 24. februára o piatej hodine ráno veľkým raketovým útokom. Naša štvrť bola niekoľkokrát zasiahnutá ruskými raketami, v okolitých dedinách prebiehali ťažké boje. Ale Rusi sem nikdy neprenikli, v tom sme mali väčšie šťastie ako severozápadné predmestie Kyjeva, ako je Hostomeľ, Irpin a Buča.

Ruská agresia vyvolala pozoruhodnú mobilizáciu celej ukrajinskej spoločnosti, dokonca sa objavili názory, že dovŕšila proces formovania ukrajinskej národnej identity. Dá sa s tým súhlasiť?

Nepovedal by som, že naša identita tým bola dotvorená, bola kompletná už pred vojnou. Ale určite to pomohlo v jej upevnení. Veľmi dôležitá bola už Oranžová revolúcia z roku 2004, ktorá mnoho ľudí zjednotila. Značná časť Ukrajincov sa však k nej stavala negatívne. To isté môžeme povedať o Euromajdane. Pre ľudí, ako som ja, to bola obrovská udalosť, ale zároveň tu bolo množstvo odporcov. Dnes žiadni takí ľudia nie sú, alebo ich je veľmi málo.

​Rusko svojou agresiou dosiahlo úplný opak toho, o čo sa usiluje. Ak chce Ukrajinu získať späť, tak si Ukrajincov proti sebe neuveriteľne znepriatelilo. Áno, v určitých kruhoch sa stále stretnete s ruskými názormi na NATO, Ameriku a Európu, ale počet ľudí, ktorí tomu skutočne veria, razantne klesol. Podľa našich odhadov proruské tvrdé jadro pred vojnou predstavovalo desať až dvanásť percent populácie, dnes je to asi päť percent. U nás ani pred vojnou nebolo možné, ako je napríklad v Českej republike. Proruské strany končili vo voľbách ako tretie alebo štvrté. Dnes neexistuje šanca, že by ešte mohli hrať v politike nejakú úlohu.

Chcel by som sa ešte zastaviť pri otázke ukrajinskej národnej identity. Keď som sa na to pred časom pýtal režiséra Oleha Sencova, odpovedal mi, že jej hlavným pilierom je túžba po slobode. Pripadá mi to trochu vágne, mohli by ste to trochu rozviesť?

Jasne sa to ukazuje v prieskumoch verejnej mienky. Ľudia na otázku, aké hodnoty si najviac cenia, takmer vždy uvádzajú slobodu. Nie náboženstvo, bezpečnosť alebo tradície, ale slobodu. Slobodu svojej krajiny aj individuálnu slobodu. Toto presvedčenie má historické korene už v dobách, keď Ukrajinci ešte...