Jeden z medzinárodne najuznávanejších a zároveň najkontroverznejších českých politikov sa narodil v roku 1941 na Vinohradoch. Absolvent Vysokej školy ekonomickej v Prahe odštartoval svoju kariéru ako vedecký pracovník v Českej akadémii vied. Časy normalizácie mu však príliš nepriali -- akademickú pôdu opustil z politických dôvodov v roku 1970 a vrátil sa na ňu až o 17 rokov. Medzitým pracoval v Štátnej banke československej.
Rýchla cesta nahor
Do politiky vstúpil Klaus, ktorý má spolu so slovenskou manželkou Líviou dvoch synov, po páde komunistického režimu. Bol prvým federálnym ministrom financií vo vláde Mariána Čalfu. V 90. rokoch sa stal lídrom Občianskeho fóra, po jeho zániku zakladal Občiansku demokratickú stranu. Z postu šéfa najsilnejšej politickej strany smerovali jeho kroky po voľbách v júni 1992 rovno do premiérskeho kresla ešte stále Československa. O rok neskôr sa spolu s Vladimírom Mečiarom stal v brnianskej vile Tugendhat hlavným hráčom rozdelenia republiky a vzniku nových dvoch suverénnych štátov.
Vtedy už nič nebránilo tomu, aby sa Klaus stal prvým premiérom novovzniknutej Českej republiky. Prvé obdobie jeho vlády možno charakterizovať častými spormi s ostatnými politikmi. V nasledujúcich voľbách v roku 1996 funkciu premiéra síce obhájil, o rok neskôr sa však rozpadla vládna koalícia a Klaus musel podať demisiu. Predčasné voľby posilnili pozíciu ľavicovej ČSSD a jej predsedu Miloša Zemana, ktorý Klausa vymenil v premiérskom kresle. Tomu na ďalšie štyri roky zostala "len" stolička predsedu Poslaneckej snemovne.
Päť rokov na Hrade
V ďalších voľbách v roku 2002 ODS opäť neuspela a Klaus rezignoval z postu predsedu strany. Ani zďaleka však neopustil svet vysokej politiky. Jeho hviezdne chvíle ho vtedy ešte len čakali. Hneď ďalší rok ho zvolili za prezidenta. Počas piatich rokov v kresle šéfa Pražského hradu sa Klaus vďaka svojmu euroskepticizmu viackrát stal terčom kritiky presvedčených stúpencov zjednocovania Európy. Na európskych summitoch rozhodne vystupoval proti pôvodnému návrhu európskej ústavnej zmluvy, čím rozčaroval viacerých európskych lídrov. Spochybňuje tiež katastrofické scenáre, ktoré môžu nastať vzhľadom na globálne otepľovanie.