To bol neustále sa vracajúci motív v prejavoch amerického prezidenta Georgea W. Busha počas jeho návštevy v krajinách Blízkeho východu, ktorú dnes končí. Bush síce strávil najviac času v Izraeli a na území palestínskej autonómie, ale spomínané slová svedčia o tom, že stredobodom jeho pozornosti bol Irán a prvoradým cieľom jeho návštevy bol pokus o vytvorenie stabilnej koalície tzv. umiernených moslimských štátov proti Iránu.
Pravda, Bush hovoril nemálo aj o riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu. Vyhlásil, že vytvorenie samostatného palestínskeho štátu "vydláždi cestu k mieru". Vyzval izraelských a palestínskych vodcov, aby prijali "ťažké, bolestné, ale nevyhnutné" rozhodnutia v záujme mierovej dohody. Niekoľkokrát opakoval, že verí v dosiahnutie izraelsko-palestínskej dohody do konca jeho úradného obdobia, čiže do januára 2009.
Krívajúca kačica
Jeho vyjadrenia však prijali na celom svete, a aj v oblasti Blízkeho východu, so značným skepticizmom. Bush je v poslednom roku svojho mandátu - ako hovoria Američania - "krívajúcou kačicou". V samotnej Amerike jeho cesta po krajinách Blízkeho východu vzbudila malý záujem. V médiách bola úplne zatienená novou prezidentskou kampaňou. Bush už nemá prostriedky nátlaku, aby donútil Izraelčanov a Palestínčanov uzavrieť kompromisnú dohodu. Nemal by ich, ani keby izraelský premiér Ehud Olmert a palestínsky predseda Mahmud Abbas nezápasili s vnútropolitickými ťažkosťami, ktoré im bránia viesť politiku podľa svojej vôle. Avšak Abbas má proti sebe Hamas, ktorého predstavitelia vyhlasujú, že rokovaniami s Izraelom sa dopúšťa vlastizrady a nemá žiadne právo podpísať dohodu s Izraelom; a Olmertovi hrozia jeho pravicoví koaliční partneri vládnou krízou, keby čo i len začal rokovať o "podstatných otázkach" konfliktu a o to viac, ak by súhlasil s akýmikoľvek ústupkami.
V tejto situácii sa dosiahnutie mierovej dohody do januára 2009 zdá také nepravdepodobné, že aj americké pramene začali hovoriť o tom, že do konca roka sa azda dosiahne "zásadná dohoda", ale jej uskutočnenie bude odložené na neskôr. A preto sa aj v Izraeli dostala do popredia rozhovorov správa americkej rozviedky, podľa ktorej Irán v nasledujúcich niekoľkých rokoch nebude mať možnosť získať alebo vyrobiť jadrové zbrane. Táto správa veľmi znepokojila izraelské vedenie, ktoré vraj Bushovi predložilo údaje, popierajúce závery americkej rozviedky. Zdá sa, že Bush a Olmert našli spoločný jazyk - svedčia o tom ich vzájomné, niekedy až nechutne sladkasté komplimenty. Busha zrejme Olmertove komplimenty dojali a uviedli do pomykova: v poslednom čase ani doma v Amerike, ani nikde inde nič podobného nepočul. Olmert zhrnul izraelský postoj voči Iránu po rozhovoroch s Bushom veľavýznamne hovoriac, že pre Izrael je "každá opcia riešenia otvorená". Netreba mnoho predstavivosti na pochopenie, ktorú "opciu" mal Olmert na mysli.
Honosné dary
V krajinách Arabského zálivu mal Bush problémy iného druhu. Asi aj tam sa boja iránskej jadrovej bomby, ale ešte omnoho viac sa boja moslimských extrémistov, ktorí sa s iránskou podporou môžu pokúsiť o prevrat. Po skúsenostiach s americkou vojnou v Iraku sa vodcovia i občania týchto krajín obávajú, aby sa nezaplietli do podobného dobrodružstva, ak by Američania stavili voči Iránu na vojenskú kartu. Nie divu, že Busha v týchto krajinách - mimochodom, aj v Ramalláhu - mnohí prijali so zmiešanými pocitmi. Demonštrovali sympatizanti amerického prezidenta, ale časté boli aj demonštrácie s opačným obsahom. Bolo ich pomerne málo, pretože vládcovia dali prednosť tomu, aby ulice boli prázdne. V Abú Zabí deň Bushovho príchodu vyhlásili za deň pracovného pokoja.
Sám Bush v krajinách zálivu kládol dôraz na nebezpečenstvo terorizmu, omnoho viac než na jadrovú hrozbu. Hovoril o riešení iránskeho problému predovšetkým diplomatickými, politickými prostriedkami. To dosť vyhovovalo kráľom a emirom týchto krajín. Busha prijali s veľkou slávou. V Abú Zabí mu venovali zlatý náhrdelník ozdobený drahokamami vo forme americkej zástavy. Podobne bezpríkladne drahé dary dostal aj v Saudskej Arábii. Ako dôkaz dobrej vôle voči Bushovi umožnili - prvý raz - izraelskej novinárke v jeho sprievode, aby s izraelským pasom vstúpila na pôdu Saudskej Arábie. Saudskoarabská televízia s ňou dokonca vysielala rozhovor. Jej prijatie bolo zaiste aj súčasťou saudskoarabského úsilia dokázať otvorenosť a objektivitu, aby Saudská Arábia mohla - podľa intencií prezidenta Busha - zohrať pozitívnu úlohu pri povzbudzovaní izraelsko-palestínskeho dialógu.
Skromné výsledky
Avšak podľa všetkých príznakov konkrétne výsledky Bushovej cesty boli skromné. Krajiny zálivu sa síce boja Iránom podporovaného extrémizmu, ale nechcú vystúpiť jednoznačne a neodvrátiteľne proti Iránu. Práve v deň Bushovho príletu do Rijádu vyhlásil saudskoarabský minister zahraničných vecí Saud el-Fejsal, že jeho krajina nepreruší styky s Iránom a ak vznikne akékoľvek nebezpečenstvo, "poradíme sa s Iránom aj o tom". Podľa všetkého, aj v Saudskej Arábii považujú Georgea W. Busha za "krívajúcu kačicu", s ktorou je síce dobre sa priateliť, ale nemá zmysel zväzovať si ruky dlhodobým spojenectvom s ním.